07.09.2026 20:00

Tisíc čitateľov

Túto knihu si práve otvoril ty. Ale keby ju v ten istý večer otvorilo tisíc detí, stalo by sa niečo zvláštne: prečítalo by si tisíc rôznych kníh.

Jedno by v nej videlo dobrodružstvo a bolo by celý čas najviac zvedavé, či to deti stihnú. Druhé by si zapamätalo hlavne smutného pána, ktorý predáva škatuľky, a ešte dlho by naň myslelo. Tretie by si všimlo, že to mestečko sa až podozrivo podobá na to jeho.

A všetky tri by mali pravdu, lebo nikto na svete nevidí druhému z očí von.

Preto ti tu neponúkam poučenie. Poučenie je taká vec, ktorú ti niekto podá hotovú, ty ju prikývneš, odložíš a do týždňa nevieš, kde je. Ponúkam ti príbeh — a jedno miesto, o ktoré sa môžeš oprieť, keď sa budeš odrážať vlastným smerom.

Kým začneme, skús niečo. Naozaj to skús, netreba na to nič, len tvoje dve ruky.

Zdvihni ich pred seba tak, aby boli od seba vzdialené asi ako tvoja hlava. Teraz sa pozri medzi ne.

Čo tam je?

Keby si sa opýtal hocikoho okolo seba, povedal by ti, že nič. Že vzduch. Že prázdno. Že tam predsa nemôže byť nič, veď to je iba medzera medzi dvoma rukami.

Táto kniha tvrdí niečo iné. Táto kniha tvrdí, že práve to miesto, ktoré vyzerá najprázdnejšie zo všetkých, je v skutočnosti to najdôležitejšie miesto na svete — a že sa naň len nemáme zvyk pozerať, lebo sme si zvykli pozerať sa na veci a nie medzi ne.

Nemusíš mi to veriť. Bolo by dokonca lepšie, keby si mi to neveril hneď. Deti v tomto príbehu tomu tiež neverili a museli si to vyskúšať samy, dvadsaťkrát a zakaždým trochu inak.

Príbeh, ktorý sa začne o stranu ďalej, sa odohráva v mestečku, kde sa jednej jesene začalo strácať čosi, čoho si dlho nikto nevšimol. A keď si to konečne všimli, ostávalo z toho už veľmi málo.

Nespadol tam most. Neprišla povodeň. Nikto nikoho neprepadol.

Boli to celkom obyčajní a celkom slušní ľudia a práve preto je to príbeh, ktorý stojí za rozprávanie. Keby v tom mestečku žili zlodeji a lotri, vedeli by sme hneď, čo treba robiť. Oni tam však nežili.

A boli tam dve deti, ktoré si ako jediné všimli, čo sa deje. Jedno malo veľmi šikovné ruky a druhé veľmi bystré oči, a najskôr si obe mysleli, že to bohato stačí.

Nestačilo.

Ešte jedna vec, a potom už začneme.

Kniha sa volá Medzi nami a to nie je náhoda. Je to zároveň otázka aj odpoveď, len to zatiaľ nie je vidieť — presne tak, ako nie je vidieť to miesto medzi tvojimi dlaňami.

Odpoveď nájdeš na poslednej strane.

Ale ak si dáš pozor, budeš ju mať skôr než ja.

1. Mestečko, ktoré leží medzi

Ak by si sa niekedy vybral hľadať Medzihorie, hľadaj najprv dva vrchy.

Ten vľavo je vyšší, holý na temene a volá sa Sokolica, lebo nad ním od jari do jesene krúžia sokoly a robia to tak dôstojne, akoby za to poberali plat. Ten vpravo je nižší, celý zarastený bukovým lesom, a volá sa Bralo, čo je meno oveľa škaredšie, než si zaslúži.

A presne medzi nimi, v doline, ktorá sa zvažuje k potoku, leží hŕstka domov, ako keby ich tam niekto vysypal z dlane a už sa mu ich nechcelo rovnať.

To je Medzihorie.

Meno dostalo úplne jednoducho — leží medzi horami. Nikto v mestečku o tom nikdy nepremýšľal, tak ako nikto nepremýšľa o tom, prečo sa ceruzka volá ceruzka. To slovo tam bolo, používalo sa a to bolo všetko.

To, že v tom mene je ukryté aj čosi celkom iné, prišli ľudia z Medzihoria zistiť až tú jeseň, o ktorej je táto kniha.

Uprostred mestečka je námestie a uprostred námestia stojí studňa.

Je kamenná, nízka, ohladená od dlaní tak, že sa na jej obrube dá sedieť bez toho, aby ťa čokoľvek tlačilo. Nad ňou visí drevené rameno s kladkou, na kladke povraz a na povraze plechové vedro, ktoré má na boku jednu poriadnu jamku po tom, ako doň pred štrnástimi rokmi niekto hodil kameň. Vinník sa doteraz nepriznal.

Tá studňa mala jednu vlastnosť, ktorou sa Medzihorie potichu chválilo aj cudzím ľuďom na jarmoku. Nikdy nebolo treba čakať, kým sa naplní. Spustil si vedro, napočítal do siedmich, zatiahol — a vytiahol si ho plné až po okraj. Voda bola taká studená, že z nej rozbolel zub, a taká sladká, že po ňu chodievali aj ľudia z okolitých dedín, hoci mali vlastné studne.

Nikoho nikdy nenapadlo pýtať sa, prečo je bezodná. Veď načo by sa človek pýtal na niečo, čo mu doteraz vždy fungovalo.

Okolo námestia stálo všetko, čo mestečko potrebovalo.

Pekáreň, z ktorej sa od druhej v noci šírila po celej ulici vôňa teplého chleba, takže deti z hornej ulice mali celý život trochu pokazené sny — snívalo sa im o rožkoch. Mäsiarstvo, kde vládol mäsiar Hruška, chlap so smiechom takým silným, že mu okná drnčali, a s tou nešťastnou vlastnosťou, že sa vždy začal smiať prvý a až potom sa spýtal, čomu. Stánok s tekvicami, ktorý bol v skutočnosti stánkom na všetko, len práve v októbri boli tekvice. A stará lipa pri múre, nad ktorou trčal zo strechy komín s lastovičím hniezdom — tie lastovičky tam mali hniezdo už tretie leto.

Ľudia si tam navzájom kosili trávnik, keď niekto ochorel. Vedeli, koľko cukru dáva ten druhý do čaju. Keď niekomu odišla pec, spal ten večer u susedov a nikto z toho nerobil vedu.

Skrátka — Medzihorie bolo dobré mestečko. Toto je dôležité vedieť hneď na začiatku, lebo o chvíľu sa v ňom začnú diať veci, ktoré by si inak mohol vysvetliť tak, že tam žili zlí ľudia.

Nežili.

Lenže od začiatku septembra sa v Medzihorí čosi menilo, a menilo sa to tak pomaly, že si to nikto nevšimol.

Neprišla búrka. Nespadol most. Nikto neochorel.

Iba akoby mestečko strácalo farby — nie naraz, ale tak, ako sivie fotografia zabudnutá na okennom parapete. Keby si prišiel v septembri a znova v októbri, rozdiel by si zbadal na prvý pohľad. Keď tam však človek býval každý deň, videl vždy len ten včerajší odtieň, a ten sa od dnešného líšil o taký nepatrný kúsok, že nestál za reč.

A stratili sa tri veci.

Prvá: pri studni sa prestalo spievať. Kedysi tam ženy pri čakaní na vedro spievali, hoci na vedro nebolo treba čakať. Nikto to nezakázal. Len jedného dňa nikto nezačal.

Druhá: lavica pred mäsiarstvom, na ktorej po večeroch sedávali starí chlapi a dohadovali sa o počasí, stála od Michala prázdna. Chlapi boli stále v meste. Len už každý sedel doma.

A tretia vec bola najpodivnejšia zo všetkých: prestali sa strácať veci. Kedysi sa v Medzihorí neustále niečo stratilo a potom sa našlo u susedov — hrable, forma na bábovku, gumené čižmy. To znamenalo, že si veci ľudia požičiavali. Tú jeseň sa nestratilo nič. Všetko bolo tam, kde to malo byť.

Toto je príbeh o tom, čo sa v jednom mestečku stratilo skôr, ako si to stihol niekto všimnúť. A o dvoch deťoch, ktoré si to všimli.

Prvé z nich práve v tej chvíli prechádzalo cez námestie, celé zamastené, s rozobratou pumpou v náručí a s výrazom človeka, ktorý si je celkom istý, že vie, čo robí.

2. Chlapec, ktorý sa nepýta

Juraj mal desať rokov a ruky, ktoré nevydržali bez roboty ani počas obeda.

V kuchynskej zásuvke, v tej najspodnejšej, ktorú mu doma prenechali s poznámkou nech je pokoj, mal klbko drôtu, tri pružiny, dve gumičky, plochý kľúč, ktorý sa nehodil na nič, a jednu skrutku, o ktorej nikto v rodine nevedel, odkiaľ prišla. Juraj ju tam nechával naschvál. Tvrdil, že raz príde deň, keď bude presne tá skrutka chýbať, a vtedy sa uvidí, kto mal pravdu.

Jeho dielňa bola v skutočnosti kút v drevárni, medzi klátom a metlami. Stál tam starý stôl s jednou nohou podloženou tehlou a nad ním na klinci visel obrázok, ktorý si Juraj nakreslil sám: vetrom poháňaná mlynčeková vec, čo mala roztáčať kolotoč pre susedove mačky. Kolotoč nakoniec nepostavil. Mačky sa toho, mimochodom, veľmi ľakali.

Ale ten obrázok visel na klinci ďalej, lebo Juraj mal jedno pravidlo, na ktoré prišiel sám a nikto mu ho nemusel hovoriť:

Najprv to musíš vidieť v hlave. Až potom to môžeš postaviť na stole.

Zistil to vtedy, keď sa raz pokúsil zbúchať vozík bez toho, aby si ho vopred nakreslil. Vyšlo z toho čosi, čo išlo iba doľava. Odvtedy kreslil vždy, a čím podrobnejší bol obrázok, tým menej dreva pri práci pokazil.

V ten piatok popoludní prestala fungovať pumpa pri žľabe za mestečkom.

Bola to stará vec s dlhou pákou a ohnutou výlevkou, ktorá vŕzgala už za čias, keď Juraj ešte nechodil do školy. Toho dňa iba zachrčala a nevydala zo seba ani kvapku.

Juraj bol pri tom. Ani sekundu nezaváhal.

„Ja to opravím,“ povedal, a bola to najúprimnejšia veta, akú v ten deň niekto v Medzihorí vyslovil. On to naozaj chcel opraviť. Nie preto, aby ho niekto chválil. Preto, že ho v prstoch svrbelo, keď videl niečo pokazené.

Starká Božena, ktorá tam stála s dvoma vedrami, sa naňho pozrela a otvorila ústa.

„Vieš, tá pumpa má takú vec, že—“

„Viem, viem,“ povedal Juraj a už sa skláňal k skrutkám.

A to bola celá chyba. Nebola väčšia ako polovica jednej vety.

Pracoval na tom štyri hodiny a bola to nádherná práca.

Rozobral ju do poslednej matice a všetky diely poukladal na noviny presne v tom poradí, v akom ich vybral, aby vedel, ako ich vracať späť. Piest vydrhol pieskom a mydlom, kým sa nezačal lesknúť. Objavil, že kožené tesnenie je popraskané ako stará pätka na chlebe, vystrihol nové z kúska remeňa a natrel ho lojom. Vyčistil sitko, na ktorom sedelo pätnásť rokov piesku. Namazal čap.

A keď to všetko poskladal, páka sa hýbala tak hladko ako maslo na teplom chlebe.

Juraj zapumpoval.

Zapumpoval druhýkrát a z výlevky vystrelil hrubý, čistý, priam slávnostný prúd vody, aký tá pumpa nedala možno desať rokov.

Bol to najlepší pocit toho mesiaca. Trval asi štyri sekundy.

Lebo Juraj sa potom pozrel dolu.

Voda tiekla o pol metra vedľa žľabu, rovno do trávy, kde si o chvíľu vymyla peknú blatistú jamku.

Tá výlevka totiž nebola ohnutá preto, že by bola pokazená. Bola ohnutá preto, že ju kedysi dávno niekto ohol — naschvál, rukou, možno kladivom — aby voda dopadala presne doprostred žľabu, z ktorého odjakživa pili kone.

Juraj ju pri čistení pekne narovnal. Bol na to dokonca hrdý.

Stál pri tej blatistej jamke a v hlave mu bolo úplne prázdno, iba mu tam dokola bežala jedna veta: veď to bolo predsa opravené správne.

Starká Božena neprišla nadávať. Ani sa nezasmiala.

Iba pomaly, s vedrom v každej ruke, nabrala vodu z jamky v tráve a preniesla ju do žľabu. Potom to urobila ešte raz. A ešte raz. Kone medzitým pili a nikto im nemusel nič vysvetľovať.

Bolo to horšie ako každé karhanie na svete.

Cestou domov si Juraj priznal to, čo si priznať nechcel.

On sa nikdy nepýtal. Nikoho, nikdy, na nič. A nebolo to preto, že by bol namyslený — Juraj namyslený nebol. Bolo to preto, že opýtať sa mu vždy pripadalo ako priznať, že mu čosi chýba. Ako otvoriť skrinku a ukázať všetkým, že je v nej voľné miesto.

Radšej pokazil dvakrát, len aby to potom opravil sám.

Na večeru si nesadol. Vyšiel von, hoci sa už stmievalo, a zamieril k Sokolici — a nešiel tou pohodlnou cestou popri salaši, po ktorej chodí každý rozumný človek.

Mal v sebe toľko zlosti, že by ho pohodlná cesta bola udusila.

3. Dievča, ktoré vidí ďaleko

V ten istý večer, o dva domy nižšie, vynášala z pivnice na dvor tri drevené nohy deväťročná Luna.

Na tie tri nohy sa nasadzovala čierna kovová rúra, ktorá bola kedysi súčasťou úplne iného prístroja a ktorú Lune doniesol strýko z bleších trhov ako vtip. Vtip sa nepodaril, lebo Luna do tej rúry vlepila šošovku, potom druhú, potom ich vymenila za lepšie, a napokon z toho vzniklo niečo, čím sa naozaj dalo pozerať.

Pomenovala to, keď mala šesť rokov, a odvtedy sa to volalo Kukátko, čo je meno, ktoré si nikto z dospelých nedokázal povedať bez úsmevu. Luna ho nikdy nezmenila. Tvrdila, že prístroj, ktorý má vážne meno, sa začne brať vážne, a to je to posledné, čo človek pri hviezdach potrebuje.

V Medzihorí sa o Lune hovorilo, že je mierne zvláštna. Nie zle. Len tak, ako sa hovorí o niekom, kto robí niečo, čo nikto iný nerobí.

Chodila totiž von v noci. Sama, na dvor alebo hore na Sokolicu, s bundou navlečenou cez pyžamo, a stála tam po tme aj dve hodiny. Susedia z toho boli mierne nesvoji, hoci by nikto z nich nevedel povedať prečo.

Keby sa jej boli opýtali, bola by im povedala toto:

Že svetlo z hviezdy, ktorú práve vidíš, letelo k tebe tak dlho, že medzitým vyrástol celý les. Že sa teda nepozeráš na to, aká tá hviezda je, ale na to, aká bola. Že celé nočné nebo je vlastne obrovský album starých fotografií, na ktorom je každá fotka z iného roku, a všetky sú nalepené vedľa seba tak šikovne, že to vyzerá ako jeden obraz.

Nikto sa jej neopýtal. Preto to Luna nikomu nepovedala.

Lenže s tým dievčaťom bola ešte jedna vec, a Luna o nej dobre vedela, hoci ju priznávala nerada.

Vedela nájsť na oblohe štyri Jupiterove mesiace za dvanásť sekúnd, pritom nevedela nájsť vlastné topánky.

Na schodoch do pivnice bol jeden schod nižší ako ostatné. Bol tam odjakživa, celý jej život, a Luna oň zakopla toho večera dvakrát — raz keď schádzala a raz keď vychádzala — pretože pri prvom raze premýšľala nad tým, čo uvidí o hodinu, a pri druhom nad tým, ako sa jej to podarilo pri prvom raze.

To je totiž tá druhá strana schopnosti pozerať sa ďaleko. Kto sa celý čas díva ďaleko, ľahko si zvykne žiť vo včerajšku alebo v zajtrajšku. A tam, kde práve stojí, ostane z neho len telo — a to zakopne o prvý schod, ktorý mu príde do cesty.

Mama jej vždy hovorievala, aby si dávala pozor pod nohy. Hovorila to milo a Luna prikyvovala, a obe vedeli, že sa tým nič nezmení.

Na parapete v izbe mala Luna zošit a ten zošit bol jej najväčšie tajomstvo, hoci by v ňom nikto nič zaujímavé nenašiel.

Boli v ňom tri hviezdy nad Bralom, tie isté tri, každý mesiac znova, nakreslené ceruzkou. Vedľa každej bolo číslo od jednej do päťky podľa toho, ako silno tá hviezda svietila. Luna to robila dva roky. Nie preto, že by z toho niečo bolo. Preto, že sa jej to páčilo.

A tú jeseň sa v zošite začalo diať čosi, čo sa v ňom dvadsaťštyri mesiacov nedialo.

Čísla klesali.

V júli mala všetky tri hviezdy na štvorku. V septembri dve trojky a jednu dvojku. Prvý októbrový týždeň nedokázala tú prostrednú nájsť vôbec, hoci vedela presne, kde má byť, a hoci bolo nebo úplne bez oblakov.

Luna to najprv pripísala Kukátku a poriadne mu vyčistila šošovky. Nepomohlo. Potom to pripísala sebe a tri večery si skúšala oči, či ešte dobre vidí. Videla dobre.

Až potom prišla na to, čo ju vyľakalo natoľko, že si to do zošita nezapísala.

Hviezdy neslabli. Slablo to medzi ňou a hviezdami. Vzduch nad Medzihorím zhustol, akoby sa cezeň ťažšie prechádzalo — nie pre ňu, ale pre svetlo. Akoby sa dolina posledné týždne pomaly zatvárala a prestávala svetlo púšťať cez seba.

Nikomu to nepovedala. Presne z toho dôvodu, z akého to Juraj o štyri dni vykríkne na námestí a bude to ľutovať.

V ten piatkový večer teda Luna vzala Kukátko, tri nohy a bundu cez pyžamo a vyšla hore na Sokolicu, lebo tam bol vzduch najčistejší v celej doline.

Nastavila, zaostrila a našla Jupiter, ktorý mal ten večer všetky štyri mesiace pekne v rade ako gombíky na kabáte.

A vtedy začula, ako sa niekto derie hore strmým svahom cez malinčie — hlučne, nahnevane a bez akéhokoľvek ohľadu na to, že sa tam v tom čase nikto nemá kadiaľ brať.

4. Prvé počúvanie

Strmý svah Sokolice je zarastený malinčím, škriabe do lýtok a dvakrát sa v ňom človek stratí v papradí. Juraj to všetko vedel a šiel tade aj tak.

Šliapal hore kopcom, štyri hodiny roboty mal ešte v ramenách a v hlave si dokola opakoval jednu a tú istú vetu: veď to bolo predsa opravené správne.

Hore na hrebeni ktosi bol.

Sedelo tam dievča v priveľkej bunde a pred sebou malo na troch nohách postavenú čiernu rúru, ktorá mierila kamsi hore medzi hviezdy. Juraj to dievča poznal od videnia, ako sa v malých mestečkách poznajú všetci — volala sa Luna a chodievala v noci von, čo bolo v Medzihorí považované za mierne zvláštne.

„To je ďalekohľad?“ spýtal sa, hoci to bolo úplne zjavné.

„To je Kukátko,“ povedala Luna a neodtrhla oko od okulára. „A práve teraz sa pozerám na miesto, ktoré je odtiaľto tak ďaleko, že svetlo z neho letelo dlhšie, ako je staré celé naše mestečko.“

Juraj si sadol na kameň vedľa nej. Chcel niekomu porozprávať o pumpe. Nechcel však počuť nič o svetle, ktoré niekam letelo, pretože svetlo nikdy nikomu neposunulo žľab o pol metra doľava.

„A na čo je to dobré?“ opýtal sa, a znelo to nepekne.

Luna konečne zdvihla hlavu. „Prosím?“

„Že na čo je dobré pozerať sa. Pozeraním sa ešte nikdy nič neopravilo.“ Juraj zdvihol dlane, ktoré mal od popoludnia čierne od mazadla. „Toto opravuje. Nie oči.“

A vtedy sa to začalo.

Luna povedala, že ruky bez očí sú len dve slepé myši, ktoré vrážajú do nábytku. Juraj povedal, že oči bez rúk sú dve okná, cez ktoré sa dá pekne pozerať, ako sa všetko rozpadáva. Luna povedala, že kto sa nepozerá, nevie ani to, čo vlastne opravuje. Juraj povedal, že kto sa iba pozerá, nemá na konci dňa opravené nič a ide spať s čistými rukami. Luna povedala niečo o schode, o ktorý sa dvakrát potkla, a Juraj povedal niečo o žľabe, a potom už obaja hovorili naraz a ani jeden z nich nepočul z toho druhého jediné slovo.

Nakoniec sa obaja zadýchali. Hádka je totiž namáhavá práca a nikto ju nevydrží dlho.

Juraj vstal, oprášil si nohavice a chystal sa odísť tou pohodlnou cestou, lebo tá strmá sa v tme lezie zle. Urobil tri kroky. Pri štvrtom sa zastavil.

Nezastavil sa preto, že by mu bolo ľúto. Zastavil sa preto, že ho niečo zožieralo — a bola to obyčajná, celkom malá zvedavosť. Chcel vedieť, čo tam vlastne v tej čiernej rúre je.

Vrátil sa a povedal jediné slovo: „Ukáž.“

Luna sa naňho chvíľu dívala, ako sa človek díva na dvere, o ktorých si myslel, že sú zamknuté. Potom mlčky odstúpila a nastavila Kukátko o kúsok vyššie, lebo Juraj bol od nej o pol hlavy väčší.

Juraj priložil oko k okuláru — a stratil reč. V tej čiernej rúre nebola tma. Bola tam veľká svetlá guľa s pásmi ako na medovníku a okolo nej štyri malé bodky poukladané do radu ako gombíky na kabáte.

„To sú mesiace,“ povedala Luna potichu. „Nie naše. Cudzie. Sú tam už dnes večer inak ako včera, lebo sa točia.“

Juraj nepovedal aha a nepovedal ani no dobre. Díval sa a mlčal tak dlho, až ho z toho rozbolelo oko.

A potom sa stalo to druhé, čo bolo ešte ťažšie ako to prvé. Luna si sadla na kameň, oprela si bradu o kolená a povedala:

„Tak. A teraz mi povedz o tej pumpe. Celé. Od začiatku.“

Juraj rozprával. Rozprával o pieste a o koženom tesnení, ktoré bolo popraskané ako stará pätka na chlebe, aj o tom, že sa neopýtal, a hlavne o tom, prečo sa neopýtal — lebo opýtať sa mu vždy pripadalo ako priznať, že mu čosi chýba. Luna ho ani raz neprerušila. Iba raz prikývla, a bolo to presne na tom mieste, kde to Juraj potreboval.

A práve vtedy sa v tmavom vzduchu medzi ich dvoma tvárami rozsvietilo maličké svetielko veľkosti čerešňovej kôstky.

Nesvietilo z Juraja. Nesvietilo ani z Luny. Viselo si presne v tom prázdnom mieste medzi nimi, kde predtým nebolo vôbec nič, a jemne sa hompáľalo, ako sa hompáľa kvapka na konci ihličia, keď sa už rozhodla spadnúť, ale ešte to odkladá.

Juraj s Lunou sa ani nepohli. Obaja mali pocit, že keby sa pohli, svetielko sa zľakne a zhasne.

A svetielko sa nezľaklo. Otvorilo dve celkom maličké oči, poobzeralo sa najprv doľava na Juraja, potom doprava na Lunu, potom ešte raz doľava a potom ešte raz doprava — a vyslovilo svoje prvé slovo na svete.

Bola to otázka.

„A ktorý z vás dvoch som ja?“

Juraj otvoril ústa. Luna otvorila ústa. A ani jeden z nich, hoci jeden mal šikovné ruky a druhá bystré oči, nevedel na to odpovedať.

5. Veľká sieť

Na otázku, ktorý z tých dvoch je, jej nakoniec neodpovedal nikto. Iskre to však vôbec neprekážalo. Preložila si ju kamsi nabok, ako si človek odloží ťažký kufor, keď zbadá, že sa mu doň aj tak nezmestí, a spýtala sa na niečo iné.

A potom ešte niečoho.

A potom ešte štyristo vecí, pretože Iskra bola na svete od piatku večera a nič na ňom zatiaľ nepoznala.

Chcela vedieť, prečo je kameň studený a Jurajova dlaň teplá, hoci obidve veci ležia pod tým istým nebom. Chcela vedieť, načo sú topánky. Chcela vedieť, čo sa stane s vetrom, keď prestane fúkať, a či ho to bolí. Keď jej Luna vysvetlila, že vietor nikam nezmizne, iba sa presunie inam, Iskra sa nad tým zamyslela tak sústredene, až sa jej svetlo na okamih zafarbilo domodra.

Učila sa neuveriteľne rýchlo. Slovo stačilo povedať raz a už jej ostalo. Ale niektoré veci jej nešli do hlavy ani po piaty raz — a boli to práve tie, ktoré sa deťom zdali najjednoduchšie.

„Toto je moja bunda,“ povedala Luna.

„Prečo tvoja?“

„Lebo ju mám na sebe ja.“

„A keby si ju dala Jurajovi, čia by bola?“

Luna otvorila ústa, zavrela ich a rozhodla sa, že o tom bude premýšľať zajtra.

Najhoršie dopadlo slovo cudzí. Iskra ho počula od Juraja, ktorý spomenul akéhosi cudzieho psa, a odvtedy sa k nemu vracala ako jazyk k vylomenému zubu.

„Ty stále hovoríš ja a ostatní,“ povedala napokon. „Čo je ostatní?“

„No… všetci ostatní. Tí druhí.“

„Druhí ako čo?“

Juraj sa poškrabal na hlave a zistil, že na túto otázku nemá ani skrutku, ani drôtik. A vtedy sa Iskra prvý raz sama od seba pohla — zdvihla sa z jeho dlane, vzniesla sa deťom pred oči a povedala vetu, ktorá zmenila celú tú noc.

„Radšej ti to ukážem. Zavri oči.“

Deti zavreli oči. Cez viečka pocítili maličký dotyk, taký ľahký, ako keď na tvár sadne prach z motýlieho krídla.

„Teraz.“

Otvorili oči a Medzihorie bolo preč.

Teda nie preč — bolo tam, presne tam, kde bolo vždy, so všetkými strechami, komínmi a plotmi. Lenže cez celé mestečko, hore-dole, krížom-krážom, od okna k oknu, viedli vlákna svetla.

Boli tenučké ako vlas a svietili teplo, medovo, ako svieti knôt v petrolejke tesne predtým, než ho pridáš. Neboli napnuté rovno ako struny — mierne sa prehýbali, presne tak, ako sa prehýba pavučina, na ktorej za svitania sadne rosa. Niektoré boli hrubé skoro ako povraz a tie boli aj najjasnejšie. Iné boli len také chvenie vo vzduchu, ktoré človek zbadal, až keď sa naň prestal pozerať priamo.

A pohybovali sa. Po každom vlákne raz za čas prebehol malý svetelný uzlík, od jedného konca k druhému, ako keď dieťa pustí korálik po naklonenej nitke.

Juraj zabudol dýchať.

Od okna pekárne viedlo vlákno k domu naproti a bolo hrubé ako palec. Od stánku s tekvicami na námestí sa rozbiehalo na sedem strán naraz. Jedno vlákno šlo od koreňa starej lipy hore po múre a končilo v lastovičom hniezde na komíne. Jedno sa tiahlo od kamennej studne kamsi na Bralo a strácalo sa v tme. A jedno — celkom tenulinké, ale živé — viselo vo vzduchu presne medzi Jurajom a Lunou a nezačínalo ani v jednom z nich.

„Ono to… nikde nezačína,“ povedal Juraj chrapľavo.

„Nie,“ prikývla Iskra. „Vlákno nikdy nepatrí jednému. Preto ho jeden sám ani neuvidí.“

Luna sa otočila dokola, potom ešte raz, a spýtala sa to, čo sa musela spýtať práve ona.

„A kam až to siaha? Za dolinu? Za hory? Za obzor?“

Iskra chvíľu mlčala.

„Neviem,“ povedala. „Ešte som nikde nenašla koniec.“

Popod nich, dole na začiatku ulice, vyšiel z pekárne pekár Vrábeľ. Bola pol tretej ráno, čo je pre pekárov celkom bežná chvíľa na to, aby si vyšli pred dvere po vzduch.

Deti sa rozbehli dolu kopcom tak zbrklo, že Juraj dvakrát spadol.

„Pán Vrábeľ! Pozrite! Pozrite hore, medzi tú lipu a komín!“

Pekár Vrábeľ sa poslušne pozrel hore, prižmúril oči a chvíľu naozaj poctivo hľadal. Potom pokrčil plecami, usmial sa tak, ako sa usmievajú unavení a dobrí ľudia o pol tretej ráno, a povedal, že vidí lipu a komín a že by deti mali dávno spať.

Keď za ním zapadli dvere, Juraj sa otočil na Iskru.

„Prečo to nevidel?“

„Vidia ma len deti,“ povedala Iskra. Nepovedala to smutne. Povedala to tak, ako sa hovoria veci, ktoré sú jednoducho pravda. „A vidia aj vlákna. Neviem prečo. Vieš to ty?“

Juraj nevedel. Luna tiež nie. Ale obom sa niekde vzadu v hlave usadil zvláštny nepokoj, ktorý sa im v tú noc už nepodarilo odohnať.

Lebo keď sa deti prestali dívať na to, čo svietilo, a začali sa dívať na to, čo nesvietilo, zbadali aj druhú polovicu pravdy.

Vlákna boli miestami pretrhnuté. Konce sa hompáľali vo vzduchu, mŕtve a sivé, ako povrázky po roztrhanej hojdačke. Nad niektorými ulicami zostali len také chumáče prázdna. A tri domy na hornom konci — celkom obyčajné domy s celkom obyčajnými ľuďmi vnútri — nesvietili vôbec. Ani jedno vlákno. Ani to najtenšie.

Nikto ich nepretrhol. To bolo na tom to najhoršie. Tie vlákna sa jednoducho pomaly, roky a roky, samy od seba stenčovali, až už nemali z čoho byť.

Juraj sa dlho díval na tú tmu medzi domami. A potom povedal vetu, ktorú by ešte pred šiestimi hodinami nepovedal ani za dvadsať korún.

„To sa musí opraviť. Nie ja. My.“

Luna sa naňho pozrela a nič nepovedala, lebo si toho slova všimla.

Odvtedy Juraj nikdy nepovedal ja a ostatní. Hovoril my — a znelo to inak.

6. Pravidlo Iskry

Existujú dva spôsoby, ako veriť niečomu zvláštnemu. Prvý je, že to niekto povie a ty prikývneš. Druhý je, že si to sám vyskúšaš, poriadne, dvadsaťkrát a zakaždým trochu inak, až kým ti neostane pochybnosť ani na nechte.

Juraj bol chlapec, ktorý veril výlučne tým druhým spôsobom. Preto sa hneď v sobotu ráno vybral do izby, vytrhol zo zošita na prírodovedu štyri čisté strany a navrchol napísal veľkými písmenami: POKUSY S ISKROU.

Luna nad tým nadpisom prevrátila oči a potom si prisadla, lebo v skutočnosti ju to zaujímalo rovnako.

Pokus číslo jeden. Juraj stál pri okne, Luna pri dverách, Iskra uprostred izby. Vzdialenosť štyri kroky. Iskra svietila pekne, ako sviečka za sklom.

Pokus číslo dva. Juraj vyšiel na chodbu a zavrel za sebou dvere. Iskra hneď zbledla na chvejúcu sa čiarku, tenkú ako vlas mravca.

„Takže vzdialenosť,“ zapísal si Juraj spokojne. Bol si tým istý presne osemnásť minút.

Pokus číslo tri mu totiž ten záver rozbil na márne kúsky. Sedeli obaja na jednej posteli, ramenom pri ramene, bližšie sa už sedieť nedalo — a hádali sa o tom, či sa pes na Malej ulici volá Bady, alebo Badyš. Hádali sa hlúpo a tvrdohlavo, každý si počúval len vlastnú vetu.

Iskra zbledla tak, ako keby bol Juraj znova na chodbe.

„To nedáva zmysel,“ povedal Juraj. „Sme pri sebe.“

„Sme pri sebe telom,“ povedala Luna pomaly, ako keď človek vyslovuje myšlienku a až pri poslednom slove zistí, že bola dobrá. „Ale nie sme pri sebe ničím iným.“

Ďalšie tri dni si zapisovali všetko.

Zistili, že Iskra nepotrebuje, aby sa rozprávali. Keď spolu mlčky opravovali starý bicykel — jeden držal, druhý skrutkoval — svietila celkom pokojne. Zistili, že ju nezaujíma, či majú rovnaký názor: keď sa Luna a Juraj poctivo a slušne nezhodli na tom, či je vesmír konečný, Iskra bola jasnejšia než kedykoľvek predtým.

A zistili aj to najdôležitejšie. Juraj to napísal veľkými písmenami cez celú stranu, aby to nezapadlo medzi ostatné poznámky:

NESVIETI OD BLÍZKOSTI. SVIETI OD POČÚVANIA.

Stačilo, aby jeden z nich naozaj počúval, čo hovorí ten druhý — nie čakal, kým dohovorí, ale počúval — a Iskra sa rozhorela tak, že ju bolo cítiť aj na dlani — teplú ako kamienok, ktorý celý deň ležal na slnku.

„Prečo si to zapisuješ?“ spýtala sa Iskra.

„Aby to nebola len tvoja veta,“ povedal Juraj. „Takto je to už aj naša skúsenosť. To je iné.“

Iskra nad tým dlho premýšľala a potom sa spýtala na niečo, čo Juraja poriadne zamotalo: „A keby ste si to nezapísali, prestalo by to platiť?“

Odpoveď nenašiel ani do večere.

V pondelok to skúsili ešte raz s dospelým.

Luna si vybrala svoju mamu, lebo mama vždy počúva do konca, a to sa Lune zdalo ako tá najlepšia možná podmienka. Sadla si k nej za stôl, opísala jej vlákna, opísala Iskru, opísala pekára Vrábeľa aj pokusy zo zošita.

Mama počúvala naozaj do konca. Potom Lune odhrnula vlasy z čela, usmiala sa a povedala, že takú fantáziu by chcela mať. A že polievka je hotová.

Nezasmiala sa. Ale ani neuverila. A Luna zistila, že medzi nezasmiať sa a uveriť je ešte celý jeden kus cesty, ktorý bude musieť prejsť niekto iný.

Cestou hore po schodoch povedala Jurajovi jednu vetu, ktorá znela úplne obyčajne a pritom rozhodla o všetkom, čo prišlo potom.

„Nech to zatiaľ ostane medzi nami.“

A Iskra sa pri tých troch slovách rozžiarila tak prudko, že po stene preletel tieň zábradlia. Ani ona sama nevedela prečo. Vedela len, že tá veta chutí ako domov.

V utorok ráno bolo nad Medzihorím to najsivšie nebo, aké si deti pamätali, a vlákna nad hornou ulicou boli o čosi tenšie než v sobotu.

A na ceste od brodu sa objavil voz, ktorý ťahal unavený hnedý kôň.

7. Sivé škatuľky

Voz prišiel do Medzihoria v utorok predpoludním a nebolo na ňom nič, čo by stálo za pozornosť. Ťahal ho unavený hnedý kôň, na korbe sa vŕšil náklad prikrytý plachtou a vpredu sedel pán v sivom kabáte, ktorý mal na kolenách zložené ruky a tváril sa, akoby sa vopred za niečo ospravedlňoval.

Zastavil na námestí, zložil si klobúk a predstavil sa tak potichu, že ho museli poprosiť, aby to zopakoval.

„Škrupka. Prepáčte. Viem, že ma nikto nevolal.“

Potom zložil z voza jediný kus tovaru, postavil ho vedľa studne a odstúpil o tri kroky, ako sa odstupuje od obrazu v galérii.

Bola to škatuľa.

Zvonku vyzerala nezaujímavo — obyčajné sivé dosky, nič, na čo by sa oplatilo pozerať. Ale pán Škrupka odklopil veko, a ľudia, ktorí sa medzitým pristavili, urobili všetci naraz ten istý zvuk.

Vnútri bola vystlaná niečím mäkkým a teplým, farby vypraného ľanu. V rohu ležal vankúš. Na jednej stene bolo namaľované okno a v tom okne bolo namaľované more — ozajstné more s tromi bielymi vtákmi a s takým svetlom na hladine, aké v Medzihorí v októbri nikto nepamätal. A pod tým oknom boli malé drevené dvierka na kolíček, akurát tak veľké, aby cez ne prešla ruka.

„Nechcem nikoho obťažovať,“ povedal pán Škrupka. „Ak dovolíte, poviem len jednu vetu a potom budem ticho.“

Nikto nenamietal.

„Vnútri sa vám nikto neposmieva.“

Juraj s Lunou sa pretlačili dopredu, a Iskra sa im pri tom vznášala nad hlavami ako maličká hviezda, ktorú si nikto z dospelých nevšimol.

Juraj sa díval na škatuľu a čosi mu na nej nesedelo, hoci najprv nevedel čo. Až po chvíli mu to došlo — a bolo to horšie, než čakal.

Cez tie sivé steny neviedlo ani jedno vlákno. Nie pretrhnuté. Nie tenké. Žiadne. Okolo škatule bol vzduch hladký a prázdny ako sklo.

A Juraj urobil to, čo urobí každý desaťročný chlapec, ktorý práve zistil niečo dôležité. Vyhŕkol to.

„Nekupujte to! Tá škatuľa preruší vlákna! Ony vedú od domu k domu a niektoré už zmizli a keď si do toho sadnete, tak—“

Nedokončil.

Prvý sa zasmial mäsiar Hruška, lebo mäsiar Hruška sa smial vždy prvý. Potom sa pridali dvaja chlapi od stánku s tekvicami a napokon ešte pár ľudí, ktorí ani poriadne nepočuli, čomu sa vlastne smejú — smiech je totiž nákazlivý ako zívanie a nepýta si dôvod. Niekto povedal ten Jurajko číta priveľa knižiek. Niekto iný sa spýtal, či tie vlákna vidí aj po večeri.

Trvalo to možno pätnásť sekúnd.

Luna videla, ako sa Jurajovi červenia uši, a videla ešte niečo horšie: tri vlákna, ktoré od chlapca viedli k ľuďom na námestí, sa počas toho smiechu stenčili na chlp. Iskra nad nimi zoslabla tak prudko, že Luna inštinktívne zdvihla ruku, akoby ju chcela zachytiť.

A vtedy sa ozval pán Škrupka.

„Prepáčte,“ povedal, a povedal to celkom nahlas, čo v jeho podaní znamenalo normálnym hlasom. „Prepáčte, ale ja sa neposmievam.“

Námestie stíchlo.

Pán Škrupka si trikrát obrátil klobúk v rukách. Vyzeralo to, akoby ho stálo obrovské úsilie hovoriť pred toľkými ľuďmi naraz.

„Ja sa neposmievam nikdy. Ani deťom, ani dospelým, ani tomu, čo je zvláštne. Ospravedlňujem sa, ak to znie čudne.“ Otočil sa k Jurajovi a mierne sklonil hlavu, ako sa zdraví starší človek s mladším, keď ho berie vážne. „Ty si povedal vlákna, však? Nemusíš mi to vysvetľovať, ak nechceš.“

Juraj otvoril ústa a nevyšlo z nich nič. Za posledné štyri dni ho počúvali dvaja ľudia. Jedným bola Luna. Druhým bol muž, ktorý predával presne to, pred čím chcel Juraj varovať.

Bol to najzamotanejší pocit, aký kedy mal.

Prvú škatuľu si kúpila pani Kalinová z hornej ulice, a nikto sa jej nemohol čudovať.

Pani Kalinová sa totiž pred jedenástimi mesiacmi pohádala so susedou o slivku, ktorá rástla presne na hranici oboch dvorov, a od tej hádky si nepovedali ani dobrý deň. Jedenásť mesiacov chodila okolo tej istej brány a jedenásť mesiacov sa pri tom dívala do zeme. A to je na dívanie sa do zeme veľmi dlhý čas.

Pán Škrupka jej pomohol škatuľu odniesť a cestou sa dvakrát ospravedlnil, že je taká ťažká.

Do večera ich stálo pri dverách deväť. Do rána sedemnásť.

A tu je dôležité povedať jednu vec, na ktorú sa v takýchto príbehoch často zabúda: tí ľudia neboli hlúpi. Boli to tí istí ľudia, ktorí si navzájom kosili trávnik, keď niekto ochorel, a ktorí vedeli, koľko cukru dáva ten druhý do čaju. Len bolo vonku od septembra sivo, studňa ťahala ťažšie ako inokedy, každý mal s každým nejakú nedopovedanú vec — a tu zrazu niekto priniesol miesto, kde je teplo, ticho a namaľované more.

Keby bolo v Medzihorí veselo, pán Škrupka by nepredal ani jednu.

V noci Juraj nemohol spať a vyšiel na námestie.

Sivé škatule stáli pri dverách ako sedemnásť tichých psov. Mesiac na ne svietil a ony sa neleskli, čo bolo samo osebe nepríjemné.

Juraj prešiel cez námestie a vtedy počul ten zvuk.

Bola to jeho vlastná topánka. Dupla o dlažbu — a o chvíľu neskôr sa vrátila späť, o kúsok tichšie, odkiaľsi spomedzi domov.

Ozvena.

Na námestí v Medzihorí nikdy, za celý Jurajov život, nebola ozvena. Zvuk sa tam vždy stratil v omietke, v plachtách nad stánkami, v otvorených oknách, v ľuďoch. Teraz sa mal od čoho odraziť.

Juraj urobil ešte jeden krok, len aby si to overil. Ozvena prišla znova.

Zdvihol dlaň a Iskra na nej svietila tak slabo, že mu z nej na dlažbu nepadol ani tieň.

„Počula si to?“ zašepkal.

„Áno,“ povedala Iskra. „Čo to je?“

Juraj dlho hľadal odpoveď a nakoniec našiel takú, z ktorej mu prebehli zimomriavky až po lakte.

„To je zvuk, ktorý sa nemal komu odovzdať. Tak sa vrátil.“

8. Studňa mlčí

Kamenná studňa na námestí v Medzihorí mala jednu vlastnosť, ktorou sa mestečko potichu chválilo aj tým, čo prišli len na jarmok: nikdy nebolo treba čakať, kým sa naplní. Človek spustil vedro, napočítal do siedmich, zatiahol — a vedro sa vrátilo plné až po okraj, s vodou takou studenou, že z nej rozbolel zub, a takou sladkou, že po ňu chodievali aj ľudia z okolitých dedín.

V ten podvečer napočítala starká Božena do siedmich. Potom do desiatich. Potom do dvadsiatich, aj keď už dávno vedela, že to nepomôže.

Vedro sa vrátilo poloprázdne a na dne mu chrastilo pár zrniek piesku.

Okolo studne stálo šesť ľudí a nikto z nich nepovedal ani slovo. To bolo na celej veci to najzvláštnejšie. Keby boli začali nadávať alebo sa aspoň nahlas čudovať, bola by to len zlá správa a nič viac. Oni však mlčky pozbierali svoje vedrá a rozišli sa domov, ako keby sa nič nestalo — a niektorí z nich šli rovno k sivým škatuľkám, ktoré im od rána stáli pri dverách.

Práve vtedy pribehli cez námestie Juraj s Lunou.

Bežali celý deň, a bolo im dvom čoraz jasnejšie, že to nebude stačiť. Iskra sedela na Jurajovej dlani a svietila asi tak silno, ako svieti svetluška v daždi. Keď sa deti k sebe naklonili, na chvíľu ožila. Keď sa Juraj čo len otočil, aby si podviazal šnúrku, zbledla na tenkú čiarku.

„Starká,“ vyhŕkla Luna, „musíte sa na niečo pozrieť. Prosím.“

Juraj otvoril dlaň.

Božena sa nahla, prižmúrila oči a dlho, veľmi dlho sa dívala na prázdnu chlapcovu ruku. Deti zadržali dych.

„Nevidím nič,“ povedala napokon.

A potom urobila to, čo z nej v tej chvíli urobilo najdôležitejšieho dospelého v celom mestečku. Nezasmiala sa. Nepovedala ale choďte, nepovedala máte bujnú fantáziu, nepovedala ani tak dosť. Iba si utrela ruky do zástery a dodala:

„To, že ja nevidím, ešte neznamená, že tam nič nie je. Ja nevidím ani nôtu, a pritom pesničku počujem.“

Iskra sa pri tých slovách rozžiarila natoľko, že Juraja štekliaco zahrialo v dlani. Bolo to prvý raz, čo sa rozsvietila od niečoho, čo povedal dospelý.

„Vidia ma len deti,“ povedala Iskra ticho. „Neviem prečo. Vieš to ty?“

Božena to samozrejme nepočula. Luna jej otázku zopakovala nahlas, a starká len pokrčila plecom, čo bola u nej najúprimnejšia odpoveď na svete.

„Koľko vlákien ešte drží?“ spýtal sa Juraj.

Iskra sa zahľadela ponad strechy, hore k obom vrchom, a chvíľu počítala.

„Štyri,“ povedala. „Boli ich stovky. Teraz sú štyri a stenčujú sa. Keď praskne posledné vlákno, nebude už medzi kým svietiť.“

Juraj by bol najradšej hneď niekam vybehol, hoci ani netušil kam. Luna to poznala, a tak mu položila ruku na rameno a otočila sa na Boženu.

„Starká. Povedzte nám o tejto studni všetko, čo o nej viete.“

Božena si sadla na kamenný obrubník, ako si sadá človek, ktorý sa chystá rozprávať dlho, a začala tak, ako začínala vždy — od niekoho iného.

„Moja stará mama hovorievala, že táto studňa nemá dno. A hneď dodávala, že to platí len pre toho, kto ťahá vedro pre celú ulicu. Kto ťahá len pre seba, tomu je plytká ako mláka po daždi. Ja som to za celý život neoverila, lebo v Medzihorí sa vždy ťahalo pre celú ulicu. Prvá jeseň, ktorá tú vetu naozaj skúša, je až táto.“

Nepovedala tak ťahajte pre druhých. Nepovedala vôbec nič, čo by sa dalo napísať na tabuľu. Iba rozprávala ďalej.

„A hovorievala aj to, že táto dolina kedysi držala na štyroch veciach, ktoré tu ľudia robili tak samozrejme, ako si teraz umývame ruky. Dole pri brode, tam, kde je dnes dedina Tri Slová, sa každá vec nahlas menovala pravým menom, lebo bez toho sa vraj nedá postaviť ani plot. Hore v Hmlisku sa ľudia učili čakať tak, aby pritom neboli myšlienkami inde. V Dymove mal každý dom svoje vedro a strážil si presne ten kúsok, na ktorý dovidel z prahu. A raz do roka sa chodilo na Sokolicu, aby sa človek pozrel poriadne ďaleko a hneď nato poriadne blízko, lebo vraj kto vidí len jedno z toho, vidí len polovicu.“

Zamyslela sa a jej ďalšia veta bola z celého príbehu tá najsmutnejšia.

„A potom to ľudia jednoducho prestali robiť. Nie naraz. Tak, ako sa prestane spievať pri práci — nikto to nezakáže, len jedného dňa zistíš, že už roky žiješ ticho.“

Luna sa pozrela na Iskru a Iskra prikývla. Štyri miesta. Štyri vlákna. Sedelo to.

„A pán Škrupka?“ spýtal sa Juraj a v hlase mu bolo počuť, koho by najradšej označil za vinníka.

Božena sa slabo usmiala.

„Poznala som kedysi jedného človeka, ktorý predával dáždniky. Ľudia naňho nadávali, že im nosí dážď. Nenosil. Iba prišiel presne vtedy, keď už pršalo, a preto sa mu tak dobre predávalo.“

Juraj chvíľu premýšľal, či mu to má stačiť. Nestačilo mu to a zároveň mu bolo úplne jasné, že je to pri Boženiných príbehoch celkom bežný pocit.

Rozhodli sa v ten istý večer, a rozhodli sa rýchlo, lebo Iskra medzitým zbledla natoľko, že ju Juraj musel prikryť oboma dlaňami, aby ju vôbec bolo vidieť.

Všetky štyri miesta ležali v jednej doline. Od brodu k Hmlisku bola hodina chôdze, z Hmliska do Dymova ďalšia a spod Dymova viedol na Sokolicu starý chodník, ktorý poznal každý, kto v Medzihorí niekedy zbieral huby. Za jednu noc sa to obísť dalo. Za jednu dlhú, veternú októbrovú noc.

Božena nepovedala nechoďte a nepovedala ani choďte. Povedala toto:

„Ja tu do rána nikam nejdem. Zapálim si lampáš a postavím ho na obrubník. Kým bude horieť, viete, kadiaľ späť. A keď o piatej zazvoní zvon, chcem počuť dvoje topánok na dlažbe.“

Luna si zavesila Kukátko cez rameno. Juraj si napchal do vrecka klbko drôtu, pretože chlapci ako Juraj nikdy neodchádzajú bez klbka drôtu. Iskra sa vzniesla presne doprostred medzi Juraja a Lunu a bola pri tom o kúsok jasnejšia než pred hodinou.

Keď už boli na kraji námestia, Božena za nimi zavolala. Nezavolala radu. Zavolala otázku.

„Deti! A viete vy vôbec, čo je to uzol?“

Obe sa zastavili a ani jedno z nich nevedelo odpovedať.

„Uzol,“ povedala starká a sklonila sa nad lampáš, „je miesto, kde sa dve rozdielne veci držia. Jedna vec sama uzol neurobí. Nech si je akokoľvek pevná.“

A potom škrtla zápalkou, a na námestí v Medzihorí sa rozsvietilo jediné svetlo, ktoré v tú noc videli aj dospelí.

9. Dedina, ktorá stratila slová

Z Medzihoria sa dolu k brodu ide pol hodiny a v tú noc to trvalo štyridsať minút, lebo fúkal vietor a Juraj s Lunou museli ísť blízko pri sebe.

To bola totiž prvá vec, ktorú si na ceste uvedomili. Kedysi by boli šli každý po svojej strane cesty a nič by sa nestalo. Teraz museli kráčať rameno pri ramene ako dvaja ľudia, ktorí nesú jednu ťažkú tašku — lebo Iskra letela medzi nimi a keď sa čo len o dva kroky rozišli, zbledla tak, že im chodník pod nohami zhasol.

Za nimi, hore v doline, horelo na námestí jediné svetlo. Boženin lampáš.

Dedinu pri brode volali v Medzihorí Tri Slová a nikto už nevedel, ako sa volala predtým.

To meno pritom nevzniklo ako žart. Vzniklo tak, ako vznikajú všetky presné mená — ľudia jednoducho opísali, čo videli.

Deti čakali tmavú a spiacu dedinu. Namiesto toho uvideli od potoka svetlo asi dvadsiatich lampášov a počuli hluk, aký v noci nemá čo robiť nikde na svete.

Rozbehli sa dolu.

Cez potok viedla kedysi drevená lávka. Teraz z nej trčali dva zlomené trámy a zvyšok odniesla voda kamsi dolu.

Na brehu ležalo pripravené drevo, pekné, rovné, dosť na tri lávky. Stálo tam dvadsať ľudí, chlapi aj ženy, s pílami a kladivami, a všetci boli od popoludnia hore a všetci veľmi chceli.

A nedokázali to.

Juraj sa díval, ako dvaja muži zdvihli hrubý trám a niesli ho k vode. Tretí na nich zamával a niečo zakričal. Muži trám položili. Tretí ukázal prstom kamsi doľava. Muži trám zdvihli, preniesli o štyri kroky a znova ho položili. Vtedy pribehla žena s lampášom, ukázala prstom doprava, potom hore, potom znova doprava. Muži sa na seba pozreli.

A potom trám odložili späť na kopu, presne tam, odkiaľ ho pred piatimi minútami vzali.

„Prečo to robia?“ spýtala sa Iskra.

Luna neodpovedala. Luna počúvala.

Lebo tí ľudia sa celý čas rozprávali. Len mali na to iba tri slová.

„Hej,“ povedal chlap pri píle.

„Ono,“ povedal druhý a ukázal na drevo.

„Ono!“ povedal prvý dôraznejšie a ukázal na iné drevo.

„Nie,“ povedala žena s lampášom.

„Hej, hej. Ono,“ povedal chlap pri píle a zabodol prst do vzduchu, akoby tým chcel to slovo prišpendliť na správne miesto.

Nikto sa nesmial, nikto sa nehneval. Len sa im to už päť hodín nedarilo.

Hej. Nie. Ono. Tri slová, ktoré sa zmestia do vrecka, a s ktorými sa dá povedať takmer všetko — a zároveň nedá povedať vôbec nič, čo by malo tvar.

Iskra sa vzniesla vyššie a chvíľu sa dívala ponad hlavy tých ľudí. Potom povedala vetu, z ktorej Jurajovi behal mráz.

„Vlákna tu sú. Sú celkom hrubé. Ale nič po nich nejde.“

A bola to pravda. Nad Tromi Slovami visela pekná hustá sieť — tí ľudia sa mali radi, boli si blízki, dreli spolu päť hodín v noci — len po tých vláknach neprebehol ani jeden svetelný uzlík. Boli to prázdne cesty. Cesty bez vozov.

„Načo je most,“ povedala Luna potichu, „keď po ňom nemá čo prejsť.“

Ako sa to stalo?

Nikto to nezakázal. Nikto tým ľuďom slová nevzal. Odkladali si ich sami, jedno po druhom, celé roky, vždy z rozumného dôvodu.

Slovo úžľabina bolo dlhé a stačilo povedať tam. Slovo previs poznali len tesári, tak načo ho učiť deti. Slovo rozdiel sa nikomu nepáčilo, lebo znelo, akoby niekoho oddeľovalo. A slová ako najprv a až potom sa vytratili takmer nebadane, lebo veď každý predsa vie, čo ide skôr.

Rok za rokom bolo vrecko ľahšie a ľahšie. Vyzeralo to ako uľahčenie.

Až kým jedného októbrového dňa nezobrala voda lávku a dvadsať šikovných ľudí s dvadsiatimi lampášmi zistilo, že majú drevo, majú ruky, majú vôľu — a nemajú ako si povedať, ktorý trám ide kam.

Juraj sa díval na to dokola a v prstoch ho už dávno svrbelo.

Videl to celé. Videl, že ten hrubý trám patrí naprieč a nie pozdĺž. Videl, že tie dve dosky treba zbiť najprv a až potom niesť k vode. Bolo to v jeho hlave hotové, presné a jasné ako obrázok na klinci v drevárni.

Stačilo im to povedať.

Lenže povedať sa to nedalo. A tak Juraj urobil to, čo urobí každý, komu chýbajú slová: vyhrnul si rukávy, vošiel medzi ľudí a začal ukazovať prstom.

10. Ono, hej a nie

Treba uznať, že Jurajovi to zo začiatku išlo výborne.

Postavil sa doprostred brehu, zatlieskal, aby sa naňho všetci pozreli, a začal ukazovať. Prstom, obidvoma rukami, celým telom. Ukázal na hrubý trám, potom na miesto pri vode, potom prehol chrbát do tvaru, ktorý mal znamenať naprieč, a keď to nikto nepochopil, ľahol si na trávu a ukázal to samým sebou.

A dedinčania z Troch Slov, ktorí boli hore od popoludnia a boli by v tej chvíli poslúchli aj kozu, ak by mala plán, začali robiť, čo od nich chcel.

„Hej!“ hovorili si navzájom a nosili drevo.

Za dvadsať minút ležali cez potok štyri trámy. Vyzeralo to ako lávka. Juraj stál na brehu, celý zamazaný od blata, a bol na seba taký hrdý, že mu bolo teplo aj vo vetre.

A potom sa to zložilo.

Nezložilo sa to preto, že by boli trámy zlé, ani preto, že by ich Juraj rozmiestnil nesprávne. Zložilo sa to preto, že jeden chlap na druhom konci pustil svoj koniec skôr, než mali ostatní pribitú prvú dosku — a nepustil ho zo zloby ani z lenivosti. Pustil ho preto, že mu nikto nepovedal najprv a až potom.

Prsty vedia povedať tam. Nevedia povedať až potom.

Ozval sa trhavý zvuk, štyri trámy sa pomaly a takmer dôstojne zosypali do potoka a voda si ich odniesla o kus nižšie, kde sa zachytili v kroví. Nikomu sa nič nestalo. To bolo azda jediné, čo dopadlo dobre.

Juraj stál na brehu a díval sa na prázdne miesto, kde pred chvíľou bola takmer hotová lávka.

Dedinčania sa nehnevali. To bolo horšie, než keby sa hnevali. Postavili sa, oprášili si kolená a začali sa poberať k dreveniciam, lebo mali za sebou deväť hodín a boli na konci síl.

„Nie,“ povedala žena s lampášom celkom ticho a nebolo jasné, či to hovorí Jurajovi, mostu alebo tej noci.

Iskra medzi deťmi zbledla na sivú škvrnu.

Juraj si sadol na kopu dreva a mlčal.

Luna si nesadla vedľa neho a nepovedala mu, že jej to bolo jasné, hoci jej to jasné bolo. Urobila niečo úplne iné.

Zohla sa, zdvihla z hromady jednu dosku, prešla cez celý breh k chlapovi pri píle a podala mu ju.

Chlap dosku vzal, lebo bol zvyknutý brať, čo mu podajú.

„Doska,“ povedala Luna.

Chlap zdvihol hlavu.

„Do-ska,“ zopakovala Luna a poklopala na ňu dlaňou.

A vtedy sa v tvári toho chlapa stalo čosi, čo Juraj do konca života nezabudol. Nebolo to prekvapenie. Bolo to spoznanie — presne ten výraz, aký má človek, keď v starej krabici nájde vec, o ktorej si roky myslel, že sa navždy stratila, a ona tam celý čas ležala pod vecami navrchu.

„Doska,“ povedal chlap.

Iskra sa strhla ako plameň, keď naň fúkne prievan.

Lebo tie slová neboli stratené.

Ľudia z Troch Slov ich mali stále v sebe, poukladané kdesi vzadu ako riad, ktorý sa nepoužíva. Nikto ich nezabudol. Len ich nikto tridsať rokov nevybral, a keď sa vec nevyberá, človek postupne prestane vedieť, že ju ešte má.

Stačilo im ich podať späť. Jedno po druhom. A vždy priviazané k veci, ktorú v tej chvíli držali v ruke, lebo slovo, ktoré sa nedá chytiť, sa aj druhýkrát rýchlo stratí.

„Zárez,“ povedala Luna a ukázala na zárez.

„Zárez,“ povedal chlap pri píle a Juraj videl, ako ho pri tom slove chytil za drevo pevnejšie.

„Naprieč. Pozdĺž.“ Luna položila dva prúty do kríža. „Toto je naprieč. Toto je pozdĺž.“

„Naprieč,“ povedala žena s lampášom, obišla kríž z prútov a pozrela sa naň ešte z druhej strany, aby si bola istá. „Pozdĺž.“

„Prečo to ide tebe a mne to nešlo?“ spýtal sa Juraj z kopy dreva. Nepýtal sa naštvane. Naozaj to chcel vedieť, a to bola v ten večer jeho najlepšia veta.

Luna sa zamyslela a odpovedala tak, ako odpovedá človek, ktorý na to prichádza práve v tej chvíli.

„Lebo prst ukáže vždy len na jednu vec a len na jednu sekundu. Keď ruku spustíš, nie je z toho nič. Ale slovo si ten človek odnesie domov, uloží si ho a vytiahne ho zajtra, keď tam ty už nebudeš stáť.“

Iskra sa nad nimi otočila dokola a spýtala sa na to, čo chcel počuť aj Juraj: „Takže slovo je nástroj?“

„Je to najlepší nástroj, aký kedy niekto vymyslel,“ povedal Juraj pomaly. „A ja som ho celý večer nechal ležať vo vrecku.“

Potom vstal, otriasol si nohavice a šiel po ďalšiu dosku.

Do svitania chýbalo ešte veľa hodín.

Do vrátenia tridsiatich slov chýbali dve.

11. Most z tridsiatich slov

Druhý raz to išlo pomalšie a dopadlo to lepšie.

Juraj už neukazoval. Juraj hovoril — a keďže mu ľudia z Troch Slov rozumeli iba tie slová, ktoré im Luna stihla podať späť, musel každú vetu poskladať z toho, čo mali. Bolo to ako stavať z kociek, ktoré má človek len v troch farbách. Nedalo sa nadávať, nedalo sa ponáhľať a nedalo sa nič preskočiť.

„Najprv zárez. Až potom doska.“

„Trám naprieč. Nie pozdĺž. Naprieč.“

„Ty drž. Ty nepúšťaj. Ja poviem, kedy.“

To posledné slovo — kedy — im Luna vrátila pred štvrť hodinou a bolo z tridsiatich vrátených slov to najužitočnejšie. Zrazu sa dalo dohodnúť, čo sa má stať neskôr, a to je vec, ktorú prst nedokáže ani náhodou.

A potom sa stalo to, kvôli čomu tam vlastne prišli, hoci to ani jeden z nich vopred netušil.

Chlap pri píle sa zohol nad trámom, chvíľu naň hľadel a povedal celkom sám od seba: „Krivý.“

Luna zdvihla hlavu. To slovo mu nedala.

„Krivý,“ zopakoval chlap a ukázal na trám, ktorý bol naozaj o kúsok krivý a ktorý by inak bol skončil v moste. „Krivý. Nie.“

A od tej chvíle to už deti nemuseli ťahať. Ľudia z Troch Slov začali slová hľadať sami — hrabali sa vo vlastných hlavách ako v starej truhlici, vyťahovali odtiaľ jedno po druhom, oprašovali ich a skúšali, či ešte držia. Niektoré slová sa vrátili hneď. K iným sa museli dopracovať až oveľa neskôr.

Mladá žena s vrkočom si spomenula na slovo prikrátky a bola z toho taká šťastná, že ho povedala trikrát za sebou.

Most stál pred treťou hodinou v noci.

Nebol krásny. Bol to sedem metrov dlhý, poriadne zbitý kus dreva a po oboch stranách mal zábradlie z okresaných kmeňov. Keď naň Juraj prvý raz stúpil, drevo pod ním tak zaškrípalo, že celý breh zadržal dych.

Držal.

A vtedy sa dvadsať ľudí naraz zasmialo od úľavy.

Prešiel po ňom chlap pri píle. Prešla mladá žena s vrkočom. Prešli dvaja chlapci, ktorí tam do tej chvíle celé hodiny iba stáli, lebo im nikto nevedel povedať, čo majú robiť.

A Iskra, ktorá celý ten čas visela deťom nad hlavami, zrazu zosilnela tak, že bolo na moste vidieť aj bez lampášov.

„Pozrite,“ povedala.

Vlákna nad Tromi Slovami sa nezmenili. Boli rovnako hrubé ako predtým, rovnako husté a viedli medzi tými istými ľuďmi.

Len sa po nich zrazu niečo pohlo.

Od chlapa pri píle vybehol maličký svetelný uzlík, prebehol po vlákne k žene s lampášom a zmizol jej kdesi pri pleci. O chvíľu vybehol ďalší, potom tri naraz, potom ich bolo toľko, že sa nedali spočítať, a celá dedina nad potokom začala vyzerať ako mesto, v ktorom sa naraz rozsvietili všetky ulice.

„Cesty už neboli prázdne,“ povedala Luna a sama sa nad tou vetou zarazila, lebo znela slávnostnejšie, než chcela.

Iskra sa spustila Jurajovi na dlaň a on si všimol, že mu z nej po prvý raz od piatku padá na dosky tieň.

„Prvý uzol,“ povedala Iskra. „Drží.“ A potom dodala to, čo si Juraj v tú noc zapísal do hlavy tak, ako si predtým zapisoval pokusy do zošita: „Čím presnejšie to vieš povedať, tým krajšie to vieš postaviť.“

Keď sa deti chystali odísť, žena s lampášom im zastúpila cestu.

Niečo im chcela povedať a bolo vidieť, ako v sebe hľadá — pohybovala perami naprázdno, dvakrát začala a dvakrát prestala. Luna ju netlačila. Čakala.

„Ja… som…“ Žena sa zamračila, obrátila lampáš v ruke a skúsila to znova. „Volám sa Hanka.“

Povedala to opatrne, ako sa hovorí niečo, čo si človek dlho nepovedal nahlas. Potom to zopakovala, tentoraz už istejšie, a v očiach mala niečo, čo Luna nevedela pomenovať a čo pochopila až o mnoho dní neskôr, na námestí v Medzihorí.

Nikto ju totiž tridsať rokov neoslovil menom. Nedalo sa to. Meno je tiež len slovo, a slová sa odkladajú.

„Hanka,“ povedala Luna. „Ja som Luna. On je Juraj.“

Hanka prikývla a potom povedala prvú celú vetu, akú v Troch Slovách niekto vyslovil za tridsať rokov. A pretože bola prvá, chcela byť užitočná.

„Hore je hmla. Nechoďte do nej sami.“

Juraj sa pozrel na Lunu a Luna na Juraja a obom prebehlo hlavou to isté: ale my nejdeme sami.

Potom prešli cez most, ktorý pred hodinou neexistoval, a vydali sa hore k Hmlisku.

Za nimi svietilo dvadsať lampášov a nikto z nich nešiel spať.

12. Vták Vždy-Potom

Od brodu sa ide hore starou cestou, ktorá bola kedysi dôležitá a dnes po nej nechodí nikto.

Prvých dvadsať minút bolo všetko v poriadku. Potom začal vzduch belieť — najprv len tak, že sa okraje vecí trochu rozmazali, potom tak, že Juraj nevidel vlastné topánky, a napokon tak, že keď vystrel ruku, jeho vlastná dlaň mu z bielej vystúpila až tesne pred očami.

Hmlisko.

Nie je to dedina. Nikdy ňou nebolo. Je to plochý zarastený hrbol medzi dvoma svahmi, kde sa už tisíc rokov drží hmla aj vtedy, keď je v celej doline jasno.

Uprostred neho stojí veľký plochý kameň s vyhĺbenou jamkou a vedľa neho zvyšky múru, na ktorom kedysi ležala strecha. Tu sa čakávalo. Kupci, pastieri, ľudia idúci do mesta — všetci si tu sadli a počkali, kým sa hmla zdvihne, lebo vojsť do nej bol nerozum a vedel to každý.

A hovorí sa, že sa tu ľudia čakať aj učili. Len tak si sadnúť nestačilo a dalo sa to robiť dobre alebo zle.

Ako sa to robilo dobre, to už nikto nevedel povedať.

„Nevidím dopredu,“ ozvala sa zrazu Iskra, a bolo to prvý raz, čo v jej hlase zaznelo niečo ako strach. „Ani ja. Vlákna sú tu, ale nedovidím po nich ďalej ako na dva kroky.“

Juraj sa mimovoľne prisunul k Lune.

„Koľko myslíš, že je hodín?“ spýtal sa. „Musíme byť späť do piatej, Božena povedala do piatej, a ak nám toto potrvá dve hodiny, tak nám na Dymovo ostane—“

Nedopovedal, lebo Luna ho chytila za rukáv.

„Prestaň,“ povedala. „Pozri sa.“

Kým Juraj počítal hodiny, hmla okolo nich zhustla tak, že už nevideli ani ten plochý kameň, pri ktorom pred chvíľou stáli.

Ani jeden z nich si vtedy nedal dokopy, čo to znamená. Bolo to príliš divné a príliš skoro.

A vtedy sa to ozvalo.

Bol to jediný tón, ale taký čistý, že sa deťom stiahlo hrdlo. Nič také v živote nepočuli — ani zvonček, ani flautu, ani vodu. Bolo to, akoby niekto v tej bielej otvoril na chvíľu okno do miesta, kde je veľmi teplo a veľmi dobre.

Potom tón doznel a ozval sa hlas, tenký a zdvorilý.

„Prepáčte. Ešte som sa celkom nerozospieval.“

Z hmly sa vynoril vták veľkosti drozda. Bol celý sivý, celkom obyčajný — až na hrdlo, ktoré mal biele a jemné ako páperie a ktoré sa mu pri každom nádychu chvelo.

„O chvíľočku,“ povedal vták. „Hneď to bude. Len čo sa mi ustáli dych, zaspievam vám celú pieseň. Bude to najkrajšia vec, akú kedy počujete.“

Deti čakali.

„Už-už,“ povedal vták o chvíľu. „Naozaj už-už. Len ma ešte nechajte nadýchnuť.“

Čakali pri tom kameni dvadsať minút a vták im počas nich sľúbil pieseň jedenásťkrát.

Zakaždým to znelo úprimne. Zakaždým mal dobrý dôvod. Raz mu bolo trochu chladno na hrdlo, raz sa mu zdalo, že nie je vhodná chvíľa, raz povedal, že by rád začal až vtedy, keď to bude naozaj dokonalé, lebo takú pieseň si predsa nemôže dovoliť pokaziť.

„A prečo ju nezaspieva teraz?“ spýtala sa Iskra.

„Teraz sa nedá,“ povedal vták láskavo. „Teraz ešte nie. Ale potom.“

Juraj si všimol dve veci a ani jednu z nich nevedel vysvetliť.

Prvá bola tá, že vták sa za celý ten čas ani raz nepohol z konára — len sa nadychoval, chystal a odkladal.

A druhá bola horšia: s každým jeho potom bolo okolo nich viac hmly. Nie o kúsok. Zakaždým zreteľne. Ako keby to slovo malo vlastnú váhu a padalo im do vzduchu ako popol.

„Poďme,“ povedal Juraj a chytil Lunu za rukáv. „Ten vták nezaspieva nikdy.“

Lenže Luna sa nepohla.

Stála tam s hlavou zvrátenou dozadu a v tvári mala výraz, aký Juraj poznal — presne taký mala vtedy, keď hovorila o svetle, ktoré letí sto rokov, aby k nám doletelo. Bol to výraz človeka, ktorý sa díva na niečo nádherné, čo príde neskôr.

Zo všetkých ľudí na svete bola totiž Luna presne tá, ktorú musel vták Vždy-Potom uloviť ako prvú.

„Ešte chvíľu,“ povedala. „Ja to počkám. Ono to príde.“

A urobila tri kroky do hmly, za tým konárom.

„Luna!“ zakričal Juraj a načiahol sa za ňou.

Nechytil nič. Hmla bola v tom mieste hustá ako mlieko a Lunina bunda v nej zmizla tak dokonale, ako keď sa zavrú dvere.

A medzi ním a ňou sa napla Iskra.

Naťahovala sa. Bola už len tenučká svietiaca niť, dlhá a chvejúca sa, jedným koncom pri Jurajovi a druhým kdesi tam vpredu v tej bielej, kam už Juraj nevidel. Zoslabla natoľko, že v hmle nesvietila vôbec — bolo ju cítiť iba na dlani, a aj to sotva, ako posledné teplo v pahrebe.

„Nepúšťaj ma,“ povedala Iskra celkom potichu. „Prosím. Nepúšťaj.“

A Juraj po prvý raz v živote nevedel, čo má robiť rukami.

13. Luna sa stratí

Boli to tri kroky.

Luna si to zopakovala, keď sa obzrela — tri kroky, možno štyri, a určite vie, kadiaľ sa vráti. Otočila sa presne o polovicu kruhu, urobila tie tri kroky späť a natiahla ruku tam, kde mal stáť Juraj.

Nahmatala hmlu.

„Juraj?“

Slovo jej odišlo z úst a nikam nedoletelo. V takej hmle sa zvuk nešíri ďaleko a hlavne sa nevracia — Luna zavolala ešte štyrikrát a zakaždým to znelo, akoby kričala do vaty.

Vták Vždy-Potom sa neozval. Ten svoju prácu odviedol.

A vtedy jej to naozaj došlo.

Nevedela, kadiaľ prišla. Nevedela, kde je kameň. Nevedela ani, ktorým smerom je dolina, a keď sa pokúsila spomenúť si, na ktorú stranu sa naposledy otočila, zistila, že sa medzitým otočila ešte trikrát.

Srdce jej začalo búchať až kdesi v ušiach.

Keby som bola ostala pri ňom, pomyslela si. Keby som ho bola počúvla. Prečo som len šla za tým hlúpym vtákom, veď mi to Juraj povedal, veď to bolo jasné—

A hmla okolo nej zhustla.

Nie o kúsok. Luna to videla úplne zreteľne, lebo tesne pred ňou trčal zo zeme suchý ker a v tej chvíli sa jej stratil, hoci bol na dosah ruky.

Až sa odtiaľto dostanem, pomyslela si zúfalo, tak už nikdy, ale nikdy nikam nepôjdem sama, a keď to poviem mame, tak—

Hmla zhustla znova.

Luna sa zastavila.

A pretože bola dievča, ktoré si dva roky každý mesiac zapisovalo tri hviezdy do zošita, urobila aj v tej chvíli to, čo vedela robiť najlepšie zo všetkého.

Začala to skúšať.

Naschvál si spomenula na včerajšok — na to, ako jej mama povedala, že takú fantáziu by chcela mať. Počítala pri tom pomaly do desať.

Hmla zhustla.

Naschvál si predstavila zajtrajšok — seba doma, v teple, ako o tomto všetkom rozpráva. Počítala do desať.

Hmla zhustla ešte viac. Už nevidela ani vlastné kolená.

Skúsila nemyslieť na nič, čo je vec, ktorú ešte nikdy v živote nikomu nevyšla, a nevyšla ani jej. Hmla zostala rovnaká, hustá a trpezlivá, a čakala, kým jej Luna dá ďalšie sústo.

„Tak dobre,“ povedala Luna nahlas, hoci ju nikto nepočul. „Už viem, čím ťa kŕmim.“

Urobila jeden krok dopredu a pod prednou nohou jej zem zmizla.

Nespadla. Zachytila sa pätou, prudko sa vrátila na miesto a chvíľu len tak stála a dýchala. Kde presne bol ten okraj a čo bolo pod ním, sa nedozvedela nikdy — a bolo to tak lepšie.

Zato zistila niečo iné, a to práve v tej sekunde zľaknutia.

Keď jej noha odišla do prázdna, nemyslela na včerajšok ani na zajtrajšok. Nemyslela vôbec. Bola presne tam, kde stála, s celou svojou hlavou aj s celým telom naraz.

A hmla sa v tej sekunde odtiahla. Na okamih, ale zreteľne — asi tak na dva metre dokola.

Luna si kľakla na zem a začala hovoriť nahlas.

Nehovorila o vtákovi. Nehovorila o Jurajovi. Hovorila o tom, čo mala v tej chvíli pri sebe, a hovorila to poriadne, pomaly a s celým menom, ako sa to naučila v Troch Slovách.

„Studený mokrý kameň. Pod pravou dlaňou.“

Hmla sa odtiahla o krok.

„Mach. Vlhký. Cítim ho po celej dlani.“

O ďalší krok.

„Vôňa. Vlhké ihličie a niečo hnilé, asi pne. Vietor mi ide na ľavé ucho.“

Hmla ustupovala.

„Škrabanec na chrbte ruky. Od malinčia. Ešte štípe.“

Ustupovala.

„Môj vlastný dych. Počujem ho. Je rýchlejší, ako by mal byť.“

Ustúpila tak, že Luna po prvý raz od chvíle, keď sa stratila, uvidela štyri metre pred seba.

A pochopila, že tá hmla jej nikdy nechcela ublížiť. Hustne jednoducho všade tam, kde človek stojí telom, ale hlavou je inde.

Vstala a pomaly sa otočila dokola.

A vtedy to uvidela.

Vo vzduchu, asi vo výške pliec, viedla tenučká svietiaca niť. Bola slabá ako pavučina za súmraku a chvela sa, ale viedla — a viedla presne jedným smerom, kdesi doľava dozadu, do bielej.

Luna ju nevidela preto, že by sa jej zlepšil zrak.

Videla ju preto, že tam konečne bola.

„Iskra,“ zašepkala. Dotknúť sa tej nite sa neodvážila. „Ja idem. Už idem.“

A práve keď sa pohla, začula pri zemi cvrlikanie.

14. Cvrček Teraz

Sedel na kameni pri zemi a bol to úplne obyčajný cvrček.

Nemal biele hrdlo. Nemal krásny hlas. Ten jeho zvuk bol suchý a škrípavý, taký, aký počuť v každej záhrade od júla do septembra, a keby ho Luna počula doma na dvore, ani sa neotočí.

Tu sa nad ním sklonila tak nízko, že si zablatila celý predok bundy.

Cvrček zacvrlikal.

„Ty vieš, kadiaľ sa ide dolu?“ spýtala sa ho Luna.

Cvrček cvrlikal ďalej, lebo mal robotu.

„Halo. Prosím ťa. Ja sa pýtam.“

Cvrček neodpovedal. Neodpovedal ani po druhý raz, ani po piaty, a Luna pri tom pomaly prichádzala na to, čo je na ňom to zvláštne — a nebolo to nič, čo robil.

Bolo to to, čo nerobil.

Nesľuboval.

Vták Vždy-Potom mal na svete ten najkrajší hlas a za celú noc ho nevyužil ani raz. Tento tu mal obyčajný a používal ho stále. Nič nechystal, nič neodkladal, na nič nečakal a vôbec ho nezaujímalo, či ho niekto počúva.

„Ty si Teraz,“ povedala Luna.

Cvrček cvrlikal.

Podľa vlákna a podľa toho škrípavého zvuku sa dostala k plochému kameňu za dvadsať minút.

Juraj sedel na zemi, opretý chrbtom o zvyšok starého múru, s oboma dlaňami zloženými do misky. Keď ju uvidel, nepovedal nič. Iba vstal, chytil ju za rukáv a poriadne dlho ju nepustil.

Iskra medzi nimi rástla. Vlas sa zmenil na niť, niť na svetielko, svetielko na teplo, ktoré bolo cítiť na tvári.

„Nepustil,“ povedala.

„Nepustil,“ povedal Juraj.

Lenže hmla neodišla. Odtiahla sa na štyri, päť metrov a ďalej nie, a Hmlisko bolo aj tak stále všade dokola rovnaké — biele, ploché a bez jedinej cesty.

Juraj vstal a chcel skúsiť všetky štyri strany po poriadku.

„Nie,“ povedala Luna. „Ideme čakať.“

„Čakať?! Veď je za chvíľu—“

„Nie čakať, kým to prejde. Čakať tak, ako sa to tu kedysi robilo.“ Luna si sadla na plochý kameň s vyhĺbenou jamkou, presne na to miesto, kde si tisíc rokov sadali kupci a pastieri. „Sadni si. A prestaň počítať hodiny.“

Juraj si sadol. Trvalo mu asi minútu, kým to prestal robiť.

Sedeli na tom kameni a menovali nahlas, čo pri nich je.

„Kameň. Studený. Pod nami.“

„Múr. Starý, rozpadnutý. Za chrbtom.“

„Vietor. Ide zľava. Slabý.“

„Cvrček. Dolu vpravo. Neprestáva.“

A potom stíchli, lebo im došli veci, a ostalo v Hmlisku také ticho, aké obaja počuli prvý raz v živote.

V tom tichu prišiel nápad.

Neprišiel pomaly a neprišiel zo spomínania. Prišiel celý naraz, hotový, ako keď človek otvorí dlaň a je v nej — a prišiel Jurajovi, ktorý mal do tej chvíle v hlave iba zvon o piatej.

„Ja viem, ako odtiaľto vyjdeme,“ povedal.

„My tú hmlu nemusíme prejsť,“ hovoril Juraj a už pri tom vstával. „My ju musíme tlačiť pred sebou. Ona sa odťahuje vždy tam, kde sme naozaj my. Tak budeme kráčať a celý čas nahlas menovať, čo máme pod nohami. Nie kam ideme. Čo je práve teraz pod nohami.“

Luna sa naňho pozrela a v tvári mala výraz, ktorý mu bol strašne známy. Bol to presne ten, aký mal on sám, keď v hlave uvidel hotový most.

„Odkiaľ to máš?“ spýtala sa.

„Neviem,“ povedal Juraj úprimne. „To nebolo moje. To tam len tak bolo.“

Iskra sa nad nimi zatočila a povedala vetu, ktorú si obaja odniesli až do konca celého príbehu:

„Keď stíchneš, si napojený. A vtedy si zo siete stiahneš presne to, čo práve treba.“

Vyšli z Hmliska za tridsať minút a celý čas si pri tom nahlas vraveli samé hlúposti.

„Blato. Mäkké. Ľavá noha.“

„Koreň. Hrubý. Skoro som naň stúpil.“

„Kaluž. Studená. Mám plnú topánku.“

A hmla pred nimi ustupovala, krok za krokom, ako sa odsúva záves.

Kdesi za nimi ostal sedieť vták Vždy-Potom a chystal sa. Chystá sa tam podnes.

Keď Juraj s Lunou vyšli na okraj hrbolu, hmla sa za nimi zavrela a v tom istom okamihu sa im nad hlavami rozžiarila Iskra tak, že bolo vidieť trávu na tri kroky dokola.

„Druhý uzol,“ povedala. „Drží.“

A od plochého kameňa za nimi vybehlo dolu do doliny nové vlákno — hrubé, jasné, celkom čerstvé, prvé po veľmi dlhom čase.

Deti ho sledovali očami až na druhý koniec.

A tam, hlboko pod nimi, uvideli dolinu plnú dymu, v ktorej pobehovali desiatky svetiel a z ktorej sa až sem hore niesol krik.

Dymovo.

15. Všetci za jedným ohňom

Dymovo leží v úžľabine pod Hmliskom a je to dedina, ktorá bola postavená veľmi rozumne. Domy stoja v dvoch radoch po oboch stranách jedinej dlhej ulice a uprostred nej je priestranstvo so studňou.

Toho večera po tej ulici behali ľudia.

Nie niektorí. Všetci.

Bežali od horného konca k dolnému, potom sa niekde vpredu ozval krik a bežali od dolného konca k hornému, a keď Juraj s Lunou zišli z kopca k prvým plotom, prehnal sa okolo nich dav asi štyridsiatich ľudí tak rýchlo, že museli uskočiť do priekopy.

Nikto z nich sa na deti ani nepozrel. Nemali na to čas.

Horelo na štyroch miestach naraz, ale nič z toho nebolo veľké.

Toto treba povedať hneď, lebo inak to nedáva zmysel. Na hornom konci tlela slama na streche. Pri studni horela kopa haluziny. V polovici ulice sa chytil drevený plot a v jednom dvore dymil stoh, do ktorého priletel uhlík z komína, lebo bol október, bolo sucho a fúkalo.

Každý jeden z tých štyroch ohňov by uhasil jeden človek s jedným vedrom za dve minúty.

A predsa horeli všetky štyri.

Deti sa pripojili k davu, lebo im nič iné neostávalo, a bežali s ním na horný koniec.

Kým dobehli, slama na streche už nedymila, ale horela.

Chlapi vytvorili reťaz k najbližšej studni, podávali si vedrá a za štvrťhodinu ju uhasili — a bola to naozaj poriadna robota, na ktorej sa nedalo nič vytknúť.

Lenže vtom sa kdesi vzadu ozval krik. Chytila sa kôlňa na dolnom konci, tá, popri ktorej celý dav pred štvrťhodinou prebehol, keď tam ešte netlela vôbec.

A štyridsať ľudí sa otočilo a bežalo naspäť.

Luna si všimla, že niektorí z nich pri tom už poriadne krívali.

Uprostred dediny, na priestranstve pri studni, stála na dlažbe úhľadná pyramída z vedier.

Bolo ich možno šesťdesiat, poukladaných do seba, čisté a pripravené, a nad nimi visela na stĺpe drevená tabuľa s vyrezaným nápisom, ktorý deti prečítali dvakrát, kým uverili, že to myslí niekto vážne:

SPOLOČNÉ VEDRÁ. U NÁS NIKTO NEHASÍ SÁM.

Ten nápis nevymyslel zloduch.

Vymyslel ho pred dávnymi rokmi človek, ktorý mal dobré srdce a jednu skutočne peknú myšlienku. Videl, že v Dymove má každý dom pri prahu svoje vlastné vedro, a zdalo sa mu to sebecké. Načo by mal každý stáť pri vlastnom prahu a strážiť si tú svoju kôpku, keď sme jedna dedina? Veď keď zahorí u suseda, nehorí to len jemu. Horí to nám všetkým.

Tak zvolal ľudí a navrhol, aby vedrá zniesli na jedno miesto, doprostred, kde budú spoločné a kde ich bude mať k dispozícii každý.

Ľudia tlieskali. Bolo to krásne. A skutočne — ak niekomu horelo, prišla mu na pomoc celá dedina.

Nikto vtedy nepomyslel na jedinú vec: že keď má človek vedro na druhom konci ulice, tak ho pri sebe nemá.

„Iskra,“ povedala Luna. „Ako to tu vyzerá?“

Iskra sa vzniesla nad strechy a chvíľu mlčala.

„Divne,“ povedala napokon. „Sú tu dlhé vlákna. Veľmi dlhé. Každý je pripojený úplne na každého a všetky vedú cez stred, cez tie vedrá. Ale…“

„Ale?“

„Ale nikto tu nie je pripojený na to, čo má vedľa seba. Nemajú krátke vlákna. Ani jedno.“

A bolo to tak. Nad Dymovom sa preplietala obrovská, hustá, nádherná sieť, ktorá spájala každého s každým naprieč celou dedinou — a nikto v nej nebol spojený so susedom cez plot.

Práve vtedy prišiel dav naspäť a Juraj s Lunou museli znova uskočiť.

A pri tom uskakovaní Juraj zbadal niečo, na čo do konca života nezabudol.

Na prahu tretieho domu zľava stál chlapec, možno šesťročný, v pyžame a v gumákoch. Za ním z okna sálalo teplo a spod odkvapu sa v tenkom pramienku ťahal dym.

Nekričal. Neplakal. Iba stál a díval sa, ako sa dav vzďaľuje na druhý koniec dediny.

V rukách nemal nič. Ani vedro, ani hrniec, ani kanvu — všetko, čím sa v Dymove hasí, ležalo úhľadne poskladané na druhom konci ulice.

Juraj sa zastavil uprostred ulice.

A jemu — chlapcovi, ktorý rozoberal budíky a videl v hlave hotové mosty — to v tej chvíli docvaklo celé naraz. Videl to riešenie tak jasne ako obrázok na klinci v drevárni. Bolo jednoduché, bolo hlúpo jednoduché a dalo sa to stihnúť za desať minút.

Lenže od Troch Slov ubehli tri hodiny a Juraj bol ešte stále chlapec, ktorý si o sebe myslel, že najrýchlejšia cesta je urobiť to sám.

Zdvihol z pyramídy vedro, prehodil si ho cez plece a rozbehol sa k studni.

„Ja to uhasím!“ zakričal cez plece. „Ja to zvládnem!“

16. Juraj chce hasiť sám

Prvý oheň uhasil za štyri minúty.

Bola to tá kopa haluziny pri studni a Juraj na ňu vylial tri vedrá za sebou. Voda zasyčala, dym sa zdvihol nabok a horiaca hromada sa zmenila na mokrú čiernu kopu, z ktorej sa už nikam nič nešírilo.

Bolo to nádherné. Bolo to presne to, čo si celý večer predstavoval.

„Vidíš?“ zakričal na Lunu, ktorá stála pri pyramíde vedier. „Ide to!“

A rozbehol sa k druhému ohňu.

Druhý oheň bol o stodvadsať krokov ďalej a bol to horiaci plot.

Juraj nabral vodu, dobehol, vylial. Plot syčal, ale nezhasol. Bežal späť k studni, nabral, dobehol, vylial. Plot dohorieval, ale ešte držal.

Pri treťom vedre už nebežal, iba rýchlo kráčal, a voda mu pri každom kroku chľupla cez okraj na nohavice.

Pri štvrtom ho začalo páliť v hrdle.

Plot zhasol pri piatom vedre a Juraj sa nad ním musel na chvíľu zohnúť, oprieť sa rukami o kolená a počkať, kým sa mu prestane krútiť ulica.

Dva ohne. Deväť vedier. Devätnásť minút.

Vtedy sa chytil stoh na dolnom konci.

Juraj sa napriamil a spravil to, čo robieval nad rozobratým budíkom — začal počítať.

Od studne k stohu je dvestopäťdesiat krokov. Jedno vedro sa nesie minútu a pol a stoh spotrebuje aspoň dvanásť vedier. To je tridsaťšesť minút.

Za tridsaťšesť minút sa v Dymove chytia tri ďalšie veci.

Číslo mu vyšlo úplne jasne a bolo v ňom napísané, že to nejde. Že to nemôže ísť. Že žiadny chlapec s jedným vedrom nikdy neuhasí dedinu, ani keby bežal do rána.

Juraj to číslo odstrčil nabok a rozbehol sa k studni.

Lebo prestať by v tej chvíli znamenalo priznať, že mu čosi chýba — a to bola presne tá jediná vec, ktorú Juraj v živote nikdy nedokázal.

„Juraj!“ kričala Luna kdesi za ním. „Juraj, počkaj!“

Nepočkal.

A tak sa stalo to, čo sa stať muselo: čím ďalej bol, tým bola Iskra slabšia. Keď dobehol k stohu, mal ju na dlani ako sivý odtlačok. Keď sa vracal k studni, na chvíľu zosilnela. Keď znova odbehol, znova zhasínala.

Juraj to videl. Videl to úplne presne.

A napriek tomu bežal ďalej, lebo mal v hlave len jednu vetu, a tá veta bola ja to ešte stihnem.

Nestihol.

Stál pri studni s plným vedrom, keď sa na druhej strane ulice, asi štyridsať krokov od neho, ozval taký zvuk, aký vydá suchá strecha vo chvíli, keď sa z tlejúcej zmení na horiacu. Je to zvuk, ktorý nie je hlasný. Je to skôr taký vzdych.

Bol to tretí dom zľava.

Chlapcova mama vybehla, chytila ho pod pazuchy a odniesla ho na druhú stranu cesty, kde ho postavila do trávy a rukou mu pridržala hlavu na svojom pleci, aby sa nepozeral. Chlapcovi sa nestalo nič. Ani jemu, ani jej.

Ale tá strecha horela.

A Juraj stál štyridsať krokov od nej, s plným vedrom v ruke, dosť blízko na to, aby všetko videl, a priďaleko na to, aby čokoľvek stihol.

Postavil vedro na dlažbu.

Potom si sadol vedľa neho, rovno doprostred ulice, do popola a do mokrého blata, a chvíľu sa mu triasli ramená.

Neplakal. Bol len na konci a nemal kam pokračovať.

Okolo neho prebehol dav na horný koniec. Nikto sa nezastavil. Nikto si ho nevšimol. V takej dedine ako Dymovo si už dávno nikto nikoho nevšimol.

Luna prišla asi o minútu.

Nepovedala mu, že mu to hovorila. Nepovedala mu, že to bolo od začiatku zbytočné, hoci to bolo od začiatku zbytočné.

Iba si sadla vedľa neho, do toho istého blata, v ktorom sedel on, a chvíľu tam obaja mlčky sedeli a dívali sa na horiacu strechu.

Iskra medzi nimi ožila. Nie veľmi. Ale zase bolo cítiť teplo.

„Ja to nedokážem,“ povedal Juraj.

Boli to štyri slová a Juraj ich za desať rokov nepovedal ani raz.

Luna dlho mlčala.

A potom sa ho spýtala jedinú vec, a nebola to rada, iba otázka — presne taká, akú by v tej chvíli položila starká Božena.

„Koľko vedier by si potreboval?“

„Šesťdesiat,“ povedal Juraj bez rozmýšľania, lebo to číslo mal v hlave už dávno.

A potom stíchol, lebo počul, čo práve povedal.

17. Každý svoj kút

Juraj vstal z blata tak prudko, že sa Luna zľakla.

Nešiel však k ohňu. Šiel k pyramíde.

Naložil si na obe ruky toľko vedier, koľko uniesol — bolo ich jedenásť a nevidel cez ne — a postavil sa doprostred ulice presne na to miesto, kadiaľ dav pri každom obrátku prebiehal.

Luna sa nemusela nič pýtať. Zobrala si osem vedier a postavila sa o dvadsať krokov ďalej.

Dav sa privalil od horného konca.

Juraj neuhol. Vystrel ruku s vedrom a povedal prvému chlapovi, ktorý oňho takmer zakopol, sedem slov:

„Strážte svoj kút. Ten, na ktorý dovidíte.“

Chlap ho obišiel a bežal ďalej.

Druhá žena mu vedro vyrazila z ruky.

Tretí ho ani nepočul.

Štvrtý sa zastavil.

Bol to starší chlap v montérkach a zastavil sa preto, že Juraj stál náhodou práve pred jeho bránou — a spoza tej brány sa spod strechy kôlne ťahal tenký, celkom nový pramienok dymu, ktorý dovtedy nikto nevidel, lebo všetci boli hore na druhom konci.

Chlap sa pozrel na dym. Potom na vedro. Potom na Juraja.

„Ale… u nás nikto nehasí sám,“ povedal, a povedal to úplne úprimne, ako sa hovorí niečo, čo človek počul tisíckrát.

A Juraj mu odpovedal vetou, ktorú si počas troch hodín tej noci poskladal z Troch Slov, z Hmliska a z jedného plného vedra, ktoré nestihol vyliať.

„Nebudete hasiť sám. Budeme hasiť každý svoj kút — a všetci naraz.“

Chlap chvíľu stál. Potom vzal vedro a vošiel do vlastnej brány.

Kôlňa zhasla za dve minúty a nikto o tom okrem neho ani nevedel.

Od tej chvíle to išlo rýchlo.

Piaty človek si vedro vzal, lebo videl štvrtého. Šiesty si ho vzal, lebo videl piateho. Dav, ktorý sa dovtedy valil hore-dolu ako voda v naklonenej vani, sa začal strácať — pri každom prebehnutí ulicou z neho odpadlo päť, potom osem, potom pätnásť ľudí, ktorí zabočili do vlastnej brány.

Luna medzitým klopala na dvere.

Bolo totiž ešte niečo horšie ako behať v dave: sedieť doma a báť sa. Za tromi dverami našla ľudí, ktorí sa vôbec neodvážili vyjsť. Každému z nich podala vedro a povedala to isté, len ho pri tom chytila za rukáv, aby to k nim naozaj došlo.

Dymovo zhaslo za desať minút.

Bolo to tak nenápadné, že si to spočiatku nikto nevšimol. Nebol žiadny veľký záverečný výbuch vody, žiadne víťazstvo. Len jedno po druhom prestali tie štyri veci horieť, potom sa prestal dvíhať dym, a potom v celej dedine ostalo počuť už len syčanie mokrého dreva a niekde zaštekal pes.

Ľudia stáli každý na svojom dvore. Boli od popola, boli mokrí a jeden druhého odtiaľ videli cez plot.

Na treťom dome zľava priniesol niekto malé vedro aj tomu šesťročnému chlapcovi v gumákoch.

Zhorená bola len časť strechy nad predsieňou, čo je v porovnaní s celým domom naozaj málo. Chlapec dostal vedro s vodou a smel z neho poliať zuhoľnatený trám, ktorý už dávno nehorel.

Polial ho asi štyridsaťkrát. Bol pri tom neuveriteľne dôležitý.

Tu treba niečo povedať, lebo inak by si to niekto mohol vysvetliť naopak.

Nehas, čo ťa nepáli neznamená nestaraj sa. Neznamená to zavri dvere a nech si každý horí, ako vie.

Znamená to niečo úplne iné a oveľa ťažšie: postaraj sa presne o to miesto, na ktoré dovidíš zo svojho prahu — lebo to je jediné miesto na svete, kde si rýchlejší ako ktokoľvek iný, a lebo tam ťa nikto nedokáže zastúpiť.

Keď to urobí každý, je uhasená celá dedina.

Keď to neurobí nikto, môžu všetci behať celú noc a do rána im nezostane nič.

A ešte jedna vec, na ktorú Juraj prišiel až v tú noc, keď stál v cudzej dedine celý od blata: človek sa má len tak dobre, ako dobre sa má jeho okolie. Aj keby si svoj kút ustrážil akokoľvek dokonale, ak zhorí ulica, zhoríš s ňou.

Preto sa oplatí, aby vedro mal každý.

„Juraj,“ ozvala sa Iskra. „Pozri hore.“

Nad Dymovom sa medzitým stalo niečo, čo tam podľa Iskry nebolo desaťročia.

Tie obrovské dlhé vlákna, ktoré viedli cez celú dedinu a cez stred, tam ostali — nezmizli, boli rovnako pekné ako predtým. Len pod nimi, celkom nízko, tesne nad plotmi, sa začali objavovať krátke vlákna. Sused so susedom. Dvor s dvorom. Prah s prahom.

Tenké, nové a bolo ich zrazu strašne veľa.

„Tretí uzol,“ povedala Iskra a bola pri tom taká jasná, že si Juraj musel prižmúriť oči. „Drží.“

Na priestranstve pri studni ostalo prázdne miesto po pyramíde a vyzeralo to tam lepšie ako s ňou.

Šesťdesiat vedier stálo na šesťdesiatich prahoch.

Deti sa otočili k Sokolici. Bola nad nimi, čierna a tichá, a nebo za ňou už začínalo byť o odtieň svetlejšie, než malo byť.

„Posledné vlákno je hore,“ povedala Iskra. „A je zo všetkých najtenšie.“

18. Koľko tmy je vo vreci

Zo Sokolice sa dá na vrch vyjsť dvoma spôsobmi.

Prvý je pohodlný a vedie okolo celého kopca. Trvá hodinu.

Druhý vedie cez Slepú chodbu, čo je puklina v skale prikrytá obrovskou plochou kamennou doskou, ktorá tam spadla dávno predtým, ako do doliny prišli ľudia. Je to úzka, sto krokov dlhá diera, na oboch koncoch otvorená a v strede taká tmavá, akoby tam tmu niekto nalial.

Trvá desať minút.

Nebo nad Bralom bolo o odtieň svetlejšie, než malo byť, a preto sa deti ani neporadili. Obe vedeli, čo si vyberú, a obom sa to nepáčilo.

Pri vchode ich ovanul studený vzduch, ktorý bol cítiť mokrým kameňom.

„Ja mám z tesných miest strach,“ povedala Luna. Povedala to len tak, akoby oznamovala počasie, a Juraj si všimol, koľko ju to muselo stáť.

„Ja tiež,“ povedal.

Bola to jediná veta, ktorou jej vedel pomôcť, a bola to celkom dobrá veta.

Vošli.

Prvých tridsať krokov bolo ešte vidieť.

Potom sa za nimi otvor zmenšil na svetlú škvrnu veľkosti dlane, potom na svetlú škvrnu veľkosti mince a potom ostala v Slepej chodbe len Iskra, ktorá sa vznášala kúsok pred nimi a osvetľovala pás skaly asi na dva kroky dopredu.

A vtedy sa to začalo.

Juraj sa prestal rozprávať, lebo počúval, či zhora niečo nepadá. Luna sa prestala rozprávať, lebo počítala, koľko skaly má nad hlavou. Každý z nich sa stiahol dovnútra seba, do vlastného strachu, ako sa slimák stiahne do ulity.

A Iskra medzi nimi zoslabla.

Dva kroky dopredu sa zmenili na jeden. Jeden krok na pol.

A čím menej bolo vidieť, tým väčší mali strach, a čím väčší mali strach, tým hlbšie sa každý zaliezol do seba, a tým menej bolo vidieť.

Presne takto sa krúti ten kruh a je jedno, či je človek v skale, alebo doma v posteli.

„Iskra,“ povedal Juraj a hlas mu v tej diere znel cudzo. „Koľko je tu tmy?“

„Neviem.“

„Ako to myslíš, že nevieš? Ty predsa vidíš všetko.“

„Nevidím tmu,“ povedala Iskra. „Ja viem povedať, koľko je niekde svetla. Tmu neviem zmerať. Ani trošku.“

Juraj sa nahneval, lebo keď má človek strach, hnevá sa najradšej na toho, kto je najbližšie.

„Tak ju odhadni! Je tu jej veľmi veľa, nie? Je jej tu plná chodba!“

A Iskra sa spýtala tú svoju otázku, akých mala odjakživa plnú hlavu, len táto jedna bola z nich všetkých najdôležitejšia.

„A koľko tmy sa zmestí do vreca?“

Juraj otvoril ústa a nechal ich otvorené.

Predstavil si to celkom vážne, lebo bol chlapec, ktorý si veci predstavoval do posledného detailu. Vzal by vrece. Rozviazal by ho tu, v najtmavšom mieste Slepej chodby, nabral by doň tmu, zaviazal by ho a odniesol von.

A potom by ho otvoril na slnku.

A nebolo by v ňom nič. Ani gram. Ani kvapka.

„Ono sa to nedá,“ povedal pomaly. „Tmu sa nedá nikam preniesť.“

„Nie,“ povedala Iskra. „Lebo tma nie je vec. Tma je len miesto, kde ešte nie je svetlo.“

Luna sa oprela chrbtom o studenú skalu a chvíľu bolo počuť iba kvapkanie kdesi hlboko.

A potom povedala tú vetu, ktorú Juraj potreboval počuť už od siedmej kapitoly, len o tom dovtedy nevedel.

„Juraj. Pán Škrupka nie je tma.“

„Čo?“

„Ty ho chceš poraziť. Ja viem, že chceš, videla som ti to na očiach na námestí. Lenže on nie je vec, ktorú treba poraziť. On je len miesto, kde niečo chýba.“

Juraj chvíľu mlčal a jeho ruky, tie šikovné ruky, čo vedeli opraviť budík aj postaviť most, po prvý raz v živote nemali čo robiť. Proti tme sa totiž nedá bojovať. Nedá sa udrieť. Nedá sa rozobrať na súčiastky, vydrhnúť pieskom a poskladať späť.

Do tmy sa dá len priniesť svetlo. Nič iné na svete s ňou nepohne.

„Takže ja nemám s kým bojovať,“ povedal napokon.

„Nemáš,“ povedala Luna. „A to je tá dobrá správa.“

A keď to Juraj konečne pochopil, stalo sa niečo praktické.

Prestal počúvať, či zhora niečo padá. Chytil Lunu za rukáv a začal nahlas menovať, presne ako v Hmlisku.

„Skala. Mokrá. Po pravej ruke.“

„Kvapkanie. Kdesi vpredu, dolu.“

„Prievan. Ide odtiaľ. Takže tam je východ.“

A Iskra medzi nimi zosilnela natoľko, že zase videli na tri kroky dopredu — a strach, ktorý mali obaja stále v žalúdku, bol zrazu iba obyčajný strach a nie ten, ktorý sa sám kŕmi.

Prešli takto ďalších päťdesiat krokov.

A potom sa Slepá chodba zúžila tak, že cez ňu prešiel vždy len jeden.

19. Iskra takmer zhasne

Prvý šiel Juraj, lebo bol užší v pleciach a lebo sa nechcel pýtať, či môže.

Prešiel tou tesnou časťou za dvadsať sekúnd, otočil sa a zistil, že cez tú štrbinu vidí len Lunin lakeť a kúsok jej ramena.

„Poď,“ povedal. „Ide to.“

A Iskra sa medzi nimi stenčila.

Luna sa zasekla asi v polovici.

Nezasekla sa nebezpečne — Kukátko, ktoré mala zavesené cez plece, sa jej zosúnulo na chrbát a zaprelo sa o skalu presne v mieste, kam si nedočiahla. Nemohla dopredu a nemohla ani dozadu, a keď to zistila, prestala na chvíľu dýchať.

„Juraj.“

„Som tu.“

„Ja sa nemôžem pohnúť.“

A Juraj, ktorý sa cez tú štrbinu nedokázal načiahnuť ani po jej ruku, urobil jedinú vec, ktorú urobiť mohol.

Začal hovoriť.

„Kukátko. Za chrbtom, vpravo hore. Nie je to skala, je to Kukátko.“

„Kukátko,“ zopakovala Luna a hlas jej pri tom skákal.

„Ľavú ruku máš voľnú?“

„Mám.“

„Tak si zosuň remeň z pleca. Neťahaj ho, len ho zosuň. A potom mi Kukátko podaj sem cez štrbinu. Najprv Kukátko. Až potom sa sunieš ty.“

Najprv. Až potom. Boli to slová, ktoré ešte pred tromi hodinami nemal kto v tejto doline vysloviť.

Luna zosunula remeň, prestrčila Kukátko cez štrbinu Jurajovi do rúk a potom sa pretiahla aj sama.

Prešla.

Sedeli chvíľu vedľa seba na kamennej podlahe, chrbtami opretí o stenu, a obaja sa triasli, hoci ani jeden by to nepriznal.

A vtedy si všimli Iskru.

Nebola už svetielko. Nebola ani niť. Bol z nej jediný vlas svetla, taký slabý, že ho videli len vtedy, keď sa naň nepozerali priamo — a keď Juraj otvoril dlaň, nebolo z nej na skalu vidieť vôbec nič. Ani najmenší tieň.

Nebola to skala. Skala vlákno medzi nimi iba stenčila, tak ako ho stenčí každá stena na svete. Prerezať ho nedokáže.

Bola to celá tá dlhá noc. Toľkokrát sa počas nej rozišli, toľkokrát sa jeden druhému stratili a toľkokrát ostal každý sám vo vlastnej hlave.

„Iskra,“ povedal Juraj. „Povedz mi pravdu.“

„Vždy.“

„Ty zhasínaš?“

Iskra chvíľu neodpovedala a jej svetlo sa pri tom nezachvelo ani trošku.

„Áno.“

Juraj prehltol. Ruky mu ležali na kolenách a boli mu úplne na nič, čo bol pocit, na ktorý si tú noc už mal začať zvykať.

„A keď zhasneš,“ spýtal sa a musel to povedať dvakrát, lebo prvýkrát mu z toho nevyšiel zvuk, „tak budeš preč?“

A Iskra odpovedala pokojne. Nie smutne. Nie statočne. Tak, ako sa hovoria veci, ktoré sú jednoducho pravda a človek s nimi nemá čo robiť.

„Nezhasnem. Ja iba prestanem byť tu.“

„To je to isté.“

„Nie je.“ Iskrin vlas sa zachvel, ako keď sa niekto usmeje. „Svetlo sa nestráca, Juraj. Ono sa nikdy nestratí. Iba sa presunie tam, kde ho je práve treba.“

„A kde to je?“

„Neviem. Ešte som nikdy nikde nenašla koniec, spomínaš?“

Luna sa oprela hlavou o skalu a dlho mlčala.

Potom povedala niečo, čo Jurajovi vôbec nepomohlo, a Lune pomohlo veľmi.

„Ty si to isté svetlo ako to, čo je v tých vláknach nad Dymovom. Však?“

„Áno.“

„A tie vlákna tam ostanú, aj keď ty nebudeš.“

„Áno.“

„Tak potom je to v poriadku,“ povedala Luna, hoci sa jej pri tom triasla brada.

„Nie je,“ povedal Juraj tvrdohlavo. „Mne to v poriadku nepripáda.“

A to bolo tiež správne. Obaja mali pravdu naraz, čo sa v takýchto chvíľach stáva častejšie, než by sa človek nazdal.

„Koľko ti ostáva?“ spýtal sa Juraj.

„Neviem to spočítať,“ povedala Iskra. „Ale keď zaviažete štvrtý uzol, bude to viac ako teraz. A keď ho nezaviažete, tak menej.“

Juraj vstal tak rýchlo, až sa udrel plecom o skalu.

„Tak poďme.“

„Juraj,“ ozvala sa Iskra ešte. „Nebež. Prosím ťa. Keď bežíš, Luna za tebou nestíha a vlákno medzi vami sa naťahuje a stenčuje. A z takého tenkého vlákna ja nemám z čoho svietiť.“

Bola to najpraktickejšia veta, akú kedy komu povedala, a Juraj si ju zapamätal na celý život.

Šli teda vedľa seba, pomaly, po tmavej kamennej podlahe.

A o osemdesiat krokov ďalej sa pred nimi otvorila do noci diera, cez ktorú bolo vidieť hviezdy.

Vyliezli von na hrebeň Sokolice, do studeného vetra, celí od blata a od popola.

A tam, tridsať krokov od nich, stála na kamennom podstavci okrúhla budova s kupolou. Luna ju poznala z každej mapy doliny a poznala ju aj zdola z vlastného dvora. Nikdy v živote však v nej nebola.

Stará hvezdáreň.

20. Hvezdáreň na Sokolici

Dvere hvezdárne sa neotvorili.

Neboli zamknuté — boli len tridsať rokov zavreté, čo je na dvere skoro to isté. Luna do nich strčila plecom, potom oboma rukami, potom si o ne v tichosti odrela zápästie.

„Uhni,“ povedal Juraj.

Kľakol si, prezrel si spodný záves, vytiahol z vrecka svoje klbko drôtu a chvíľu s ním čosi robil pri čape. Potom zdvihol celé dvere o dva centimetre nahor, potiahol a dvere sa otvorili s takým vzdychom, akoby na to čakali od nepamäti.

Boli to prvé ruky, ktoré tej noci niečo dokázali, a Juraj to potreboval možno viac než tie dvere.

Vnútri bolo chladno, sucho a všade sedel prach hrubý ako plsť.

Uprostred kruhovej miestnosti stál na kovovej nohe veľký ďalekohľad — obrovský, dvakrát vyšší ako Juraj, s tubusom hrubým ako komín. Luna k nemu pristúpila ako k oltáru.

Bol pokazený. Predná šošovka mala cez celú plochu prasklinu v tvare blesku a kupola nad ním sa nehýbala ani o milimeter.

„Ako dlho už tu takto stojí?“ spýtala sa Iskra.

„Odkedy sem ľudia prestali chodiť,“ povedala Luna. „Stará mama vraj chodila hore raz do roka. Mama už nie. A ja som tu dnes prvý raz v živote.“

Juraj medzitým už ležal na chrbte pod ozubeným kolesom, ktorým sa otáčala kupola. Vyhrabal spomedzi zubov hniezdo, ktoré tam mala pred rokmi myš, namazal osku lojom z Luninej kapsičky a zaprel sa nohami o stenu.

Kupola sa pohla so škripotom, ktorý bolo počuť až do Dymova.

A v streche sa otvorila štrbina, cez ktorú bolo vidieť nebo.

Veľký ďalekohľad ostal pokazený a nepotrebovali ho.

Luna postavila pod tú štrbinu Kukátko — tri drevené nohy, čierna rúra z bleších trhov, dve šošovky vlepené deväťročným dievčaťom — a namierila ho hore.

Potom sa dlho nehýbala.

„Poď sa pozrieť,“ povedala napokon chrapľavo. „Ale najprv sa nadýchni.“

Juraj sa nadýchol a priložil oko.

Nevidel jednu hviezdu. Videl ich stovky, natlačených do malého okrúhleho obrázka ako mak vysypaný na tanier, a všetky boli usporiadané do gule.

„To je hviezdokopa,“ povedala Luna za jeho chrbtom. „Tie hviezdy sa točia okolo spoločného stredu. Všetky. Naraz.“

Potom pootočila Kukátkom a našla čosi iné, čo Juraj najprv považoval za škvrnu na skle.

Nebola to škvrna. Bola to slabučká svetlá špirála so zhustnutým stredom, hmlistá, akoby ju niekto nakreslil dychom.

„To je galaxia,“ povedala Luna. „A sú to tiež hviezdy. Len ich je tam toľko, že sa nedajú rozoznať jedna od druhej. A točia sa dookola, presne tak isto.“

Kruhy v kruhoch. Špirály v špirálach. Malé okolo veľkého, veľké okolo väčšieho, a nikde nič, čo by stálo samo.

A potom Luna urobila to, kvôli čomu sa na Sokolicu kedysi chodilo.

Odskrutkovala z Kukátka okulár — tú malú šošovku, ktorou sa pozerá — a odniesla si ju k oknu na druhej strane miestnosti.

Na kamennom parapete tam po nočnej hmle sedela jediná kvapka vody.

Luna si kľakla, priložila okulár tesne k nej a chvíľu bolo v hvezdárni ticho.

Potom povedala jediné slovo: „Juraj.“

V tej kvapke bolo celé nebo.

Guľatý povrch vody odrážal všetko, čo bolo nad ňou — celú tú otvorenú štrbinu, celý ten pás oblohy so všetkými hviezdami naraz, poprevracaný a stlačený do niečoho, čo bolo menšie ako Jurajov necht.

Nič z toho tam nechýbalo. Nebol to výrez. Nebola to polovica.

Bola tam celá obloha v jednej kvapke vody na parapete.

„Pozerali sme sa celú noc hore,“ povedal Juraj veľmi potichu, „a to isté celý čas ležalo tu.“

Iskra sa vzniesla medzi ich dve tváre — presne tam, kde sa pred piatimi dňami narodila — a povedala vetu, ktorú si Juraj a Luna odniesli až do dospelosti.

„Nie ste kvapka v mori. Ste more v jednej kvapke.“

A vtedy sa to stalo.

Iskra vzbĺkla tak, že sa celá kruhová miestnosť rozsvietila ako cez deň. Prach vo vzduchu sa zmenil na zlaté zrnká. Na stenách boli zrazu vidieť staré mapy, ktoré tam tridsať rokov nikto nevidel, aj kriedou napísané mená ľudí, ktorí sem chodili pred dávnymi rokmi.

„Štvrtý uzol,“ povedala Iskra. „Drží.“

Juraj s Lunou vybehli von na hrebeň, lebo to chceli vidieť celé.

A videli.

Od Sokolice sa do doliny rozbiehali vlákna — hrubé, jasné, živé, plné bežiacich svetelných uzlíkov. Jedno šlo dolu k plochému kameňu v Hmlisku. Ďalšie ku kôlniam a prahom Dymova, kde ich bolo zrazu toľko, že dedina vyzerala ako rozžeravená sieť. Tretie viedlo až k brodu, kde stále svietilo dvadsať lampášov.

Celá dolina žila.

Celá dolina až na jedno jediné miesto.

Tam dolu, presne uprostred, medzi Sokolicou a Bralom, ležala čierna diera.

Ani jedno vlákno. Ani jedno svetlo. Ani jeden uzlík.

Bolo to, akoby niekto z tej krásnej svietiacej siete vystrihol nožnicami kus a nechal po ňom dieru.

Medzihorie.

A na jeho námestí, na tom mieste, kde mal do rána horieť Boženin lampáš, nesvietilo nič.

21. Mesto v škatuliach

Zo Sokolice dolu to trvalo dvadsať minút a deti ich prebehli takmer bez slova.

Za nimi sa nebo nad Bralom pomaly odfarbovalo. Ešte nesvitalo, ale už to nebola tá istá čierna, aká tam bola celú noc — a keby sa boli obzreli, videli by celú dolinu, ako pod nimi svieti od brodu až po Dymovo.

Neobzreli sa. Utekali dolu do tej čiernej diery.

Prvá vec, ktorá bola zlá, sa nedala vidieť. Bolo ju počuť — presnejšie povedané, nebolo.

Zvon o piatej nezazvonil.

V Medzihorí zvonili každé ráno o piatej odjakživa. Zvonilo sa aj vtedy, keď bola víchrica, aj vtedy, keď zvonárovi Kubíkovi opuchla noha, aj v roku, keď napadlo toľko snehu, že sa do kostola liezlo oknom.

Deti stáli na kraji mestečka, obe zadýchané, a čakali s hlavami zvrátenými nabok.

Nič.

Na uliciach nebol nikto.

Bolo pol šiestej ráno, čo je v takom mestečku ako Medzihorie čas, keď už dávno hrkoce prvé vedro, keď pekár Vrábeľ otvára okenice a keď niekto niekde nadáva na mačku.

Namiesto toho stáli pred domami sivé škatule.

Pri každých druhých dverách jedna. Niekde dve. Pred domom pani Kalinovej tri, hoci pani Kalinová bývala sama.

Boli zavreté. Ticho stáli v prvom rannom svetle, sivé a hladké, a vôbec, ale vôbec sa neleskli.

Pri niektorých bola tá maličká drevená okenica pod namaľovaným oknom pootvorená na štrbinu — asi na dva prsty — a z tej štrbiny bolo cítiť teplo a vôňu vypraného ľanu.

Juraj urobil päť krokov po dlažbe a námestie mu ich päťkrát vrátilo.

Ozvena, ktorá sa tam pred týždňom objavila, už nebola zvláštnosť. Celé námestie znelo ako prázdna kamenná sieň. Zvuk sa odrazil od siedmich, ôsmich, desiatich sivých stien naraz, poskladal sa dokopy a vrátil sa deťom do uší ako čosi, čo nikomu nepatrí.

Luna si zapchala uši a bola to jediná vec, ktorú v tej chvíli dokázala urobiť.

„Iskra?“ povedal Juraj.

Nedostal odpoveď hneď a to bolo hrozné.

Iskra bola stále tam, medzi nimi, priamo pred očami — ale zoslabla. Nie na vlas ako v Slepej chodbe, no zreteľne, viditeľne, a Juraja z toho oblial studený pot, lebo teraz sa nestalo nič z toho, čo ju vždy zoslabovalo.

Nikam neodbehol. Nepohádali sa. Stáli pri sebe, plece pri pleci, a počúvali sa lepšie než kedykoľvek predtým.

„Prečo?“ spýtal sa. „My sme tu predsa. Obaja.“

„Vy áno,“ povedala Iskra. „Ale nikto iný nie.“

A prvý raz od svojho narodenia sa spýtala niečoho, čo znelo skoro ako sťažnosť:

„A čo mi je platné jedno vlákno, keď všetky ostatné dokola pohasli? Ja som sa nenarodila len pre vás dvoch.“

Studňa stála na námestí presne tam, kde stála vždy, a vedro pri nej ležalo na boku.

Juraj ho zaháčkoval, spustil dolu a počúval.

Vedro nedopadlo na vodu. Dopadlo na dno, a bol to suchý, plytký, hlinený zvuk, aký v Medzihorí nikto nikdy nepočul.

Vytiahol ho hore.

Na dne bolo asi na dva prsty vlhkého piesku a jedna dážďovka, ktorá sa tam dostala odkiaľsi zboku a bola z toho zjavne rovnako prekvapená ako on.

Až vtedy si všimli tú kopu na kamennom obrubníku.

Bola to starká Božena.

Sedela tam, chrbtom opretá o rameno studne, s hlavou spadnutou nabok, zabalená v troch dekách, a spala tak tvrdo, ako spia ľudia, ktorí odmietli ísť spať.

Pri jej nohách stál lampáš.

Nezhasol preto, že by ho niekto sfúkol. Zhasol preto, že v ňom o pol piatej došiel petrolej. Sklo malo hore po okraji čierny krúžok od sadzí a knôt bol vypálený na uhoľ.

Božena tam prebdela celú noc, presne ako sľúbila, a lampáš pri jej nohách horel presne dovtedy, dokým mal z čoho.

Zobudila sa, keď ju Luna chytila za ruku, a najprv nepovedala nič. Iba si dlho a poriadne prezerala obe tie deti, od blata na kolenách až po popol vo vlasoch, a rátala pri tom topánky.

Boli dvoje.

„No,“ povedala napokon chrapľavo. „To je dobre.“

Potom ukázala bradou na námestie a rozpovedala im tú noc tak, ako rozprávala všetko.

„Poznala som kedysi človeka, čo mal krčmu pri ceste. Roky mu tam nikto nezastal. A keď potom raz o kus vyššie strhla voda most, mal do večera plno a musel doniesť stoličky z pivnice.“ Pokrčila plecom. „Nie preto, že by mal zrazu lepšie pivo.“

Juraj to pochopil rýchlejšie, než by chcel.

Studňa vyschla hneď popoludní. Ľudia okolo nej postávali s prázdnymi vedrami, dívali sa na tie dva prsty piesku na dne a nikto z nich nevedel, čo si počať. A do večera neostala na voze pána Škrupku ani jedna jediná škatuľa.

„A vám?“ spýtala sa Luna. „Vám škatuľu neponúkol?“

„Ponúkol,“ povedala Božena. „A veľmi pekne. Ospravedlnil sa asi štyrikrát a niesol mi ju až sem k studni.“

„A vy ste povedali…?“

„Že som celý život ťahala vedro pre celú ulicu a že sa mi teraz nechce sedieť v debne.“ Božena si popravila deku. „Zdvihol klobúk a povedal, že to úplne chápe. Ten človek je zdvorilý až to bolí.“

Juraj sa postavil.

Díval sa na tie sivé veci pri dverách a v hlave sa mu robilo niečo, čo sa tam robilo vždy, keď videl pokazenú vec. Rátal. Meral. Hľadal na tých sivých doskách škáru, do ktorej by sa dalo zaprieť železo.

Bol to chlapec s dobrými rukami a jeho ruky mali za sebou noc, počas ktorej boli väčšinou na nič.

„Kde má pán Vrábeľ kováčske náradie?“ spýtal sa.

A Luna, ktorá už vedela, čo príde, sa mu to pokúsila vyhovoriť — a nestihla to.

22. Čo sa nedá zlomiť silou

Pekáreň bola otvorená a bola studená.

Juraj vošiel dnu a chvíľu len tak stál, lebo pec pekára Vrábeľa nebola studená za celý jeho život ani raz. V drevenej dieži na miesenie vykyslo cesto, prepadlo sa doprostred a bolo cítiť kyslo.

Kováčske náradie viselo na stene pri zadných dverách.

Juraj si z neho vzal páčidlo — dlhé, kalené, so zahnutým koncom, ťažké tak akurát — a vyšiel s ním na námestie.

A tu treba povedať jednu nepríjemnú vec.

Juraj v tej chvíli veľmi dobre vedel, čo mu pred pár hodinami povedala Luna v Slepej chodbe. Pamätal si to celé, do posledného slova, aj to o tme a o vreci. A šiel to spraviť aj tak.

Lebo vedieť niečo a vedieť podľa toho konať sú dve celkom rôzne veci, a lebo Iskra medzitým zoslabla tak, že jej na dlažbe nebolo vidieť odraz.

Prvá bola škatuľa pani Kalinovej.

Juraj zasunul zahnutý koniec páčidla pod veko, zaprel sa nohou o dosku a zabral.

Drevo zapraskalo. Veko sa nadvihlo na šírku prsta a zvnútra vyšlo teplo, svetlo a vôňa vypraného ľanu.

„Pani Kalinová!“ zakričal Juraj a zabral znova. „Poďte von! To nie je pravé more, to je namaľované! Poďte—“

A veko sa zavrelo.

Nezavrelo sa samo. Zavrelo sa zvnútra. Juraj cez tú štrbinu na okamih zahliadol dva prsty, ktoré sa zaťali do okraja dosky a stiahli ju nadol, a potom počul, ako sa niekto vnútri oprel o veko chrbtom.

Bol to najhorší zvuk celej tej noci a nebol takmer žiadny.

Skúsil to ešte päťkrát a zakaždým to dopadlo horšie.

Pri tretej škatuli — bola to tá, čo stála pred domom zvonára Kubíka — sa mu veko podarilo odklopiť skoro celé.

Vnútri sedel zvonár Kubík, chlap, ktorý štyridsať rokov ťahal povraz o piatej ráno, a keď doňho vpadlo ranné svetlo, urobil to, čo urobí každý, koho niekto násilím otvorí.

Skrčil sa. Zdvihol si ruku pred oči. A druhou rukou strhol veko naspäť tak prudko, až Juraja odhodilo dozadu na dlažbu.

Cez sivé dosky bolo počuť jednu jedinú vetu a bola povedaná nie zlostne, ale vystrašene:

„Choď preč. Prosím ťa.“

Juraj ostal sedieť na dlažbe s páčidlom v lone.

Okolo neho stálo sedemnásť škatúľ a ani jedna z nich nebola po jeho návšteve otvorenejšia než pred ňou. Naopak. Tri z tých maličkých okeníc, ktoré predtým boli pootvorené na dva prsty, sa medzitým zavreli na doraz.

„Ja som im to zhoršil,“ povedal.

Luna prikývla. Nechala ho to povedať samého, hoci to videla od začiatku.

„Čím viac tlačíš, tým pevnejšie držia,“ povedala. „Ja by som to na ich mieste robila presne tak isto.“

Božena sedela pri studni, ruky v lone, a nepovedala k tomu celému ani slovo. Až keď Juraj páčidlo odložil na obrubník, ozvala sa.

„Mala som prastarého otca, ktorý mal koňa a ten kôň sa bál mostov. Prastarý otec ho tridsať rokov ťahal za uzdu a kôň sa vždy zaprel. Až raz, keď už bol prastarý otec unavený, si sadol na breh a začal si nahlas rozprávať o tom, čo bude na druhej strane.“

Zamlčala sa.

„A?“ neudržala sa Luna.

„A kôň prešiel,“ povedala Božena. „Nie hneď. O dva dni.“

„Skús namiesto páky slovo,“ povedala Luna.

Juraj mlčky vstal, prešiel k prvej škatuli a urobil to. Poctivo, celým srdcom.

„Prosím vás,“ hovoril k sivej doske. „Vonku už nie je tak zle. Boli sme v Troch Slovách a postavili sme most. V Dymove každý dostal vedro. Studňa sa dá napraviť, len treba, aby ste—“

Nič.

Skúsil to hlasnejšie. Skúsil to ticho. Skúsil to pri okenici, pri veku, pri zemi.

Nič. Ani jeden pohyb. Ani jedna z tých sedemnástich škatúľ sa nepohla o vlások.

„Prečo to nejde?“ spýtal sa a bol z toho už úplne zúfalý. „Ja predsa hovorím pravdu!“

Luna sa dívala na tie sivé steny a dlho neodpovedala.

„Lebo hovoríš k škatuli,“ povedala napokon. „A škatuľa ťa nepočuje. Vnútri je človek — a ty o tom človeku nič nevieš. Nevieš, prečo tam vliezol. Nevieš, čoho sa bojí. Ty mu len zvonku hovoríš, že sa mýli.“

Juraj sa oprel čelom o dosku a bolo mu jasné, že má pravdu, a bolo mu z toho zle.

„A ako sa to dozviem?“

„Musíme sa spýtať niekoho, kto to vie,“ povedala Luna.

Iskra medzi nimi bola v tej chvíli bledá ako mesiac cez deň.

„Poponáhľajte sa,“ povedala. Nepovedala to zúfalo. Povedala to len tak, ako sa hovorí, koľko je hodín.

Luna sa otočila k Božene.

„Starká. Kde býva pán Škrupka?“

A Božena zdvihla ruku a ukázala na druhú stranu námestia, kde stála pri múre najväčšia a zďaleka najkrajšia škatuľa zo všetkých — z leštených dosiek, s mosadznými pántmi a s namaľovaným oknom takým veľkým, že sa doň zmestilo celé more aj s troma bielymi vtákmi.

Bola zavretá.

23. Pán Škrupka a namaľované okienko

Nemuseli klopať.

O pár minút po siedmej sa veko tej veľkej leštenej škatule zdvihlo zvnútra, oprelo sa o múr a von vyliezol pán Škrupka.

Vyzeral presne ako v utorok. Sivý kabát, klobúk v ruke, ruky poskladané, tvár človeka, ktorý sa vopred za niečo ospravedlňuje. Len mal pod očami tmavé kruhy a pohyboval sa ako niekto, kto celú noc nespal, hoci ležal.

Vytiahol z vrecka vreckové hodinky, otvoril ich, pozrel sa a zavrel ich s cvaknutím.

Potom si z voza vzal kanvicu s vodou a plechový hrnček a začal svoju obchôdzku.

Deti stáli pri studni a dívali sa na to celé.

Pán Škrupka podišiel k prvej škatuli a kľakol si k nej na dlažbu. Bol to starý človek a kľakať si na studený kameň ho zjavne bolelo, ale nepovedal na to ani slovo. Potom odtiahol kolíček na tej maličkej drevenej okenici pod namaľovaným oknom.

Otvoril ju úplne. Nie na dva prsty. Celú.

Do sivej debny vpadlo skutočné ranné svetlo a skutočný studený vzduch, ktorý bol cítiť mokrým lístím a slabučko aj vyhasnutou pahrebou až kdesi od Dymova.

„Dobré ráno,“ povedal potichu. „Prepáčte, že tak skoro.“

Zvnútra sa ozval hlas pani Kalinovej a ten hlas bol šťastný.

Potom jej cez okienko podal hrnček s vodou. Počkal, kým sa napije. Vzal hrnček späť.

Pozrel sa na hodinky.

A po jednej minúte okienko zase zavrel a zasunul kolíček.

„Ešte trošku,“ ozvalo sa zvnútra. „Prosím vás. Ešte kúsoček.“

„Zajtra zase,“ povedal pán Škrupka. „Sľubujem. Prepáčte.“

A prešiel k ďalšej.

Trvalo mu to sedemnásť minút.

Sedemnásť škatúľ, sedemnásť otvorených okeníc, sedemnásť hrnčekov vody, sedemnásťkrát presne jedna minúta podľa vreckových hodiniek. A sedemnásťkrát niekto zvnútra povedal ďakujem.

Nepovedali to naoko. Nepovedali to zo zdvorilosti. Deti to počuli a bolo v tom skutočné, teplé, úprimné ďakujem — také, aké človek povie, keď mu niekto naozaj urobí dobre.

Juraj sa pohol dopredu a Luna ho chytila za rukáv tak silno, že mu do rána ostali stopy.

Tu treba niečo vysvetliť, lebo je to tá najzákernejšia vec v celej knihe a je zákerná práve preto, že vyzerá ako láskavosť.

Keď má človek celý deň, môže s ním robiť, čo chce. Môže sa nudiť, môže sa hnevať, môže vyjsť von aj vtedy, keď prší, a nepripadá mu to ako nič mimoriadne. Vzduch je vtedy len vzduch.

Ale keď má človek jednu minútu z celého dňa, tá minúta sa stane tým najlepším, čo ho v ten deň stretne. Bude sa na ňu tešiť od rána. Bude na ňu spomínať do večera. A bude úprimne vďačný tomu, kto mu ju dal.

A ani ho nenapadne spýtať sa, kto mu zobral tých zvyšných tisícštyristotridsaťdeväť.

Keď pán Škrupka zavrel poslednú okenicu, narovnal sa, chytil sa pri tom za kríže a všimol si deti.

Nezľakol sa. Neuhol pohľadom. Zložil klobúk.

„Ty si ten chlapec s vláknami,“ povedal Jurajovi. „Ja som na teba myslel. Naozaj. Aj v noci.“

Juraj mal pripravených asi dvadsať viet a všetky boli ostré. Vyšla z neho prvá.

„Vy ich tam držíte.“

„Nedržím,“ povedal pán Škrupka mierne. „Veká nie sú zamknuté. Nikdy neboli. Môžu vyjsť, kedy chcú.“

A to bola pravda, a bolo to horšie, než keby klamal.

Juraj sa teda pustil do toho druhého, čo mal pripravené, a hovoril rýchlo a nahnevane. Že studňa vyschla. Že vlákna sú preč. Že to more je namaľované. Že vonku sa dá naozaj dýchať.

A pán Škrupka s ním celý čas súhlasil.

„Máte pravdu.“

„Áno, je to len namaľované. Nikdy som netvrdil opak.“

„Aj to o studni je pravda. Prepáčte, že to hovorím, ale ja som ju nevysušil.“

„A áno, vonku sa dá dýchať. To viem.“

Juraj sa zastavil uprostred vety, lebo zistil, že do tohto človeka sa nedá udrieť. Bolo to ako biť sa s perinou. Všetko mu dal za pravdu a nezmenilo sa vôbec nič.

Iskra medzi deťmi bola v tej chvíli slabšia než kedykoľvek predtým a Juraj sa jej neodvážil pozrieť do tváre.

Luna celý ten čas nepovedala ani slovo.

Nepovedala nič ani teraz. Namiesto toho prešla cez námestie k pánovi Škrupkovi, zastala si pred neho tak blízko, ako sa stavia k niekomu, koho sa človek nebojí, a pozrela sa naňho zdola nahor.

A potom sa spýtala.

Nespýtala sa na škatule. Nespýtala sa na vodu, na okenice ani na minútu. Spýtala sa na jedinú vec, na ktorú sa jej celú noc žiadalo spýtať a ktorú by Juraja ani vo sne nenapadlo vysloviť.

„Pán Škrupka. Prečo ste urobili tú prvú škatuľu?“

A vtedy sa stalo niečo, čo pán Škrupka nemal v pláne a čo nemal v pláne už veľmi, veľmi dlho.

Prestal si obracať klobúk v rukách.

Stál na námestí v Medzihorí, ruky mu klesli pozdĺž tela a chvíľu vôbec nič nehovoril. Vietor mu prevrátil golier a on si ho neurovnal.

„To sa ma ešte nikto nespýtal,“ povedal napokon.

24. Chlapec, na ktorom sa smiali

Pán Škrupka si sadol na kamenný obrubník studne.

Nevytiahol hodinky. Za celý ten čas, čo potom rozprával, sa na ne ani raz nepozrel — a bolo to prvý raz, čo ho Luna videla robiť niečo, čo si nemeral na minúty.

„Ja som sa tu narodil,“ povedal.

Juraj otvoril ústa a zase ich zavrel.

„Bolo mi deväť,“ hovoril pán Škrupka a díval sa pri tom do dlažby. „A táto studňa ma veľmi zaujímala, lebo nikdy neubúdala. Chodieval som sem po vodu pre mamu a zakaždým som pri tom rátal. Naozaj rátal, aj som si to písal uhlíkom na dosku.“

Nadýchol sa.

„A raz som na to prišiel. Že keď sa ťahá pre celú ulicu, je bezodná. A keď si niekto ťahá len pre seba, je plytká. Bola to pravda. Ja viem, že to bola pravda, lebo ju odvtedy počujem od každej starej mamy v tejto doline. Vtedy to však ešte nikto nahlas nepovedal.“

„A vy ste to povedali,“ ozvala sa Luna potichu.

„Ja som to povedal,“ prikývol pán Škrupka. „Počkal som si na jarmok, aby tu bolo veľa ľudí. Vyliezol som na tento obrubník, na ten istý, na ktorom teraz sedím, a povedal som to nahlas.“

„A čo sa stalo?“ spýtal sa Juraj.

Pán Škrupka pokrčil plecom.

„Nič sa nestalo. To je práve ono. Nikto mi neodporoval. Nikto sa nespýtal, ako som na to prišiel. Nikto nepovedal, že sa mýlim, ani že mám pravdu.“

Zdvihol hlavu.

„Oni sa začali smiať.“

A tu treba dieťaťu, ktoré túto knihu drží v rukách, povedať jednu vec veľmi presne, lebo je to najúčinnejšia zbraň na svete a takmer nikto ju nevolá pravým menom.

Keď chce niekto umlčať myšlienku, nemusí ju zakázať. Zákaz je ťažký, hlučný a človek si všimne, že sa deje. Stačí sa zasmiať.

Smiech totiž urobí dve veci naraz. Po prvé, na tú myšlienku už netreba odpovedať — veď je smiešna, tak načo. A po druhé, a to je horšie: každý, kto stojí okolo, od nej v tichosti odstúpi o krok. Nie preto, že by s ňou nesúhlasil. Preto, aby sa náhodou nesmiali aj na ňom.

Nezakázalo sa nič. Neublížil nikto nikomu. A myšlienka je preč.

„Trvalo to možno pol minúty,“ povedal pán Škrupka. „Nebolo to zlomyseľné. Ja to viem, ja im to nemám za zlé, oni sa jednoducho zasmiali chlapcovi, čo si vyliezol na studňu a rozprával o dnách.“

Prehodil si klobúk z ruky do ruky.

„Ale ja som mal deväť rokov. A od tej chvíle som nikdy, ani raz v živote, nepovedal nahlas nič, čo som si naozaj myslel.“

„V ten večer som doma na dvore zbil z rozbitého voza debnu,“ pokračoval. „Prvú. Bola strašne škaredá, mala triesky a smrdela od hnoja. Vliezol som do nej, pritiahol si dosku nad hlavu a bolo v nej ticho.“

Odmlčal sa a povedal to úplne bez sťažnosti, ako sa hovorí obyčajná vec.

„Vnútri sa vám nikto neposmieva. Ja som sa v tej debne po prvý raz za celý týždeň nebál.“

Z doliny sa ozval prvý ranný vietor a chvíľu nikto nič nehovoril.

„Odišiel som odtiaľto, keď som mal sedemnásť, a späť som sa vrátil až v utorok. Celý ten čas som chodil od mestečka k mestečku a robil som ich, jednu za druhou, celý život. Naučil som sa vystlať ich mäkkým, aby v nich bolo teplo. Naučil som sa maľovať okná, aby v nich nebolo smutno. A naučil som sa nosiť vodu, aby v nich nikto netrpel.“

„A prečo ste sa vrátili sem?“ spýtala sa Luna. „Práve sem?“

Pán Škrupka sa na ňu dlho díval.

„Lebo som im chcel niečo dať,“ povedal napokon a v hlase mu bolo počuť, že to hovorí prvý raz nahlas. „Chcel som prísť do Medzihoria a priniesť ľuďom, ktorí sa na mne smiali, niečo, za čo mi budú vďační. A dostal som to. Za dva dni mi to povedali sedemnásťkrát.“

Luna, ktorá mala deväť rokov, presne toľko ako on vtedy, sa naňho dívala a zrazu jej bolo obrovsky, obrovsky smutno.

A vtedy vstala starká Božena.

Stála pri studni s dekou na pleciach a dívala sa na toho starého pána tak, ako sa človek díva na tvár, ktorú niekde už videl a nevie kde.

„Ty si Škrupkovie najmladší,“ povedala. „Ten, čo mal na ruke bradavicu a hanbil sa za ňu.“

Pán Škrupka schoval pravú ruku do vrecka. Urobil to celkom automaticky, po šesťdesiatich rokoch.

„Ja som tu vtedy bola,“ povedala Božena. „Mala som osem. Stála som vpredu, pri stánku s hrncami.“

„Ja viem,“ povedal pán Škrupka.

„Ja som sa nesmiala,“ povedala Božena a hlas jej pri tom trochu praskol. „Chcem, aby si to vedel. Ja som sa nesmiala.“

„Ja viem,“ povedal pán Škrupka znova. „Ty si sa dívala do zeme.“

Chvíľu bolo na námestí ticho.

„Nesmiala som sa,“ povedala Božena, „a nepovedala som ani slovo. Vtedy som si myslela, že to stačí. Šesťdesiat rokov odvtedy ťahám vedro pre celú túto ulicu a šesťdesiat rokov si nahováram, že tým tú jednu chvíľu na námestí splatím.“ Zavrtela hlavou. „Nesplatila som ju, chlapče. Ani raz.“

A Juraj, ktorý stál pri studni s páčidlom pri nohách, konečne pochopil to, čo mu Luna povedala v tme pod Sokolicou.

Nestál pred zloduchom.

Stál pred deväťročným chlapcom, ktorý raz povedal pravdu a nikto mu neodpovedal — a ktorý si odvtedy šesťdesiat rokov staval okolo seba dosky a učil to aj ostatných, lebo nič lepšie ho nikto nenaučil.

A také niečo sa nedá vypáčiť. Nedá sa to udrieť, rozobrať na súčiastky ani stiahnuť kliešťami. Do takého miesta sa dá priniesť jediná vec — svetlo. A treba ho tam nechať dosť dlho na to, aby si naň oči stihli zvyknúť.

„Iskra,“ zašepkala Luna. „Pozri.“

Vo vzduchu nad námestím, medzi starkou Boženou a pánom Škrupkom, viselo tenučké, chvejúce sa, celkom nové vlákno.

Bolo prvé v Medzihorí za tri dni.

A prebehol po ňom jeden jediný svetelný uzlík.

25. Posledná iskra

Bolo pol ôsmej ráno a nad Medzihorím bolo úplne bežné októbrové svetlo.

Práve preto už Iskru takmer nebolo vidieť.

Juraj sedel na obrubníku studne, mal dlane zložené do misky a v tej miske ležalo čosi ako odlesk na skle. Keď zdvihol palce, aby dnu vpustil viac vzduchu, na chvíľu zmizla úplne, a Juraj sa preľakol tak, že mu vyskočilo srdce až do krku.

„Ja som tu,“ ozvala sa Iskra. „Ešte tu som.“

Juraj sa pokúsil o to jediné, čo mu napadlo.

„Deti,“ povedal. „Musíme nájsť ostatné deti. Ony ťa uvidia a ty z toho zosilnieš.“

Chvíľu bolo ticho a potom mu odpovedala Luna, a nechcela to povedať.

„Juraj. Tie deti sú vnútri.“

A to bolo to najhoršie, čo za celé to ráno zaznelo. V každej z tých sedemnástich škatúľ sedeli ľudia a v niektorých z nich sedeli aj ich deti, poskladané do teplého mäkkého kúta pod namaľovaným morom, a nikto z nich nevidel vôbec nič.

„Iskra,“ povedal Juraj. „Koľko ti ostáva? A povedz mi to naozaj.“

„Na jednu vec,“ povedala Iskra.

„Ako to myslíš?“

„Mám v sebe posledné svetlo. Vystačí presne na jednu jedinú vec a ty si musíš vybrať, na ktorú.“

Nadýchla sa, hoci nedýchala.

„Buď ma necháš v dlaniach. Vtedy vydržím do večera, možno aj do zajtra. Budem s vami, budeme sa rozprávať a bude to pekné.“

„A to druhé?“

„To druhé je táto studňa,“ povedala Iskra. „Môžeš ma dať do nej.“

Iskra sa zdvihla z Jurajovej dlane a odletela nad kamennú obrubu — pomaly, ako letí páperie.

„Je to jediná vec v Medzihorí, ktorej sa dotkol každý,“ povedala. „Každý jeden človek v tomto mestečku z nej ťahal vodu. Deti aj starí. Aj tí, čo teraz sedia v tých debnách.“

Otočila sa k pánovi Škrupkovi, hoci ju nevidel.

„A aj on. Veď to sám pred chvíľou povedal — nosil sem vedro pre mamu, keď mal deväť rokov.“

„A čo by sa stalo?“ spýtala sa Luna.

„Neviem to celkom presne,“ priznala Iskra. „Ale ak do nej pôjdem, nebudem už jedna. Budem vo vode a vo vedre a v každej dlani, čo sa toho vedra chytí.“

Odmlčala sa.

„A nebudem už vaša.“

Potom sa spustila späť dolu a sadla si Jurajovi do dlane, lebo ju to lietanie stálo viac, ako dala najavo.

Juraj zavrel dlane.

Zavrel ich rýchlo a pevne, tak ako sa zatvárajú dlane okolo motýľa, a potom si ich pritiahol k hrudi a povedal jediné slovo.

„Nie.“

„Juraj—“

„Nie.“ Hlas sa mu zlomil kdesi v strede. „Celú noc dávam. V Troch Slovách sme rozdali slová. V Dymove som rozdal šesťdesiat vedier. Nechal som ju samu v hmle a skoro som o ňu prišiel v skale. Ja som celú noc len dával a dával a toto si nechám.“

Sedel na obrubníku, celý od blata a od popola, so zovretými dlaňami, a bol to najúprimnejší človek na tom námestí.

Nikto mu nič nepovedal.

Nepovedala Luna. Nepovedala Božena. A Iskra už vôbec nie — tá len ticho svietila v tej tme medzi jeho prstami.

A potom sa ozval ten, kto sa ozvať mal.

„Prepáčte,“ povedal pán Škrupka.

Juraj naňho zdvihol oči a bol pripravený sa hnevať.

Pán Škrupka sa však nedíval na Juraja. Díval sa na jeho ruky — na tie dve dlane pevne zovreté okolo niečoho svetlého, aby to bolo v teple, aby to bolo v bezpečí, aby sa tomu nič nestalo.

„Ja to poznám,“ povedal veľmi potichu. „Ja presne toto robím šesťdesiat rokov.“

Juraj sa nepohol.

„To nie je to isté.“

„Nie je,“ súhlasil pán Škrupka, ako súhlasil vždy so všetkým. „Vy ju máte radi a ja som mal vtedy len strach. Ale ten tvar je rovnaký, chlapče. Zvonku dosky, vnútri to najlepšie, čo človek má. A teplo. A ticho.“

Prehodil si klobúk z ruky do ruky.

„Ja by som ti to nikdy nevyhováral. Ja predsa tie debny predávam. Len ti chcem povedať, že viem, ako to dopadne, lebo som v tej svojej presne takto sedel celý život. Nič sa v nej nepokazí. To je pravda. Ale ani nič nevyrastie.“

Juraj sa dlho díval na svoje ruky.

Boli to dobré ruky. Vedeli opraviť budík, postaviť most, odklopiť tridsať rokov zavreté dvere a rozhýbať kupolu hvezdárne. Za tú noc sa naučili aj čosi oveľa ťažšie — vedeli páčidlo položiť na dlažbu a nechať ho tam ležať, hoci ho mali celý čas na dosah.

Ale ešte nikdy sa neotvorili vtedy, keď to bolelo.

„Iskra,“ povedal. „A ty čo chceš?“

„Ja som sa nenarodila len pre vás dvoch,“ povedala Iskra. Povedala to bez výčitky, celkom potichu, ako sa hovorí niečo, čo je jednoducho pravda. „Ale rozhodni ty. Ja som medzi vami a to znamená, že ma nemá kto nosiť okrem vás.“

Trvalo to ešte asi minútu.

A potom Juraj rozovrel prsty.

Urobil to pomaly, jeden po druhom, a keď mal dlane celkom otvorené, otočil ich nahor a položil si ich na kolená. Nie preto, aby Iskru odohnal. Preto, aby ich už nemal ako zavrieť.

Iskra sa mu zdvihla z dlane a zostala visieť vo vzduchu medzi ním a Lunou, tam, kde bola od začiatku.

„Poď,“ povedal Juraj a bolo počuť, koľko ho to stálo. „Odprevadím ťa k studni.“

26. Bezodná studňa

Pri studni sa zastavili a chvíľu nikto nevedel, čo ďalej.

Bolo to zvláštne. Celú noc mali čo robiť — kráčať, stavať, hasiť, liezť — a teraz stáli nad kamennou obrubou a nemali sa čoho chytiť.

„A ako to mám urobiť?“ spýtal sa Juraj. „Mám ťa tam… hodiť?“

„Neviem,“ priznala Iskra.

Luna sa dívala do tej tmavej diery a v hlave si prehrávala jednu jedinú vetu, ktorú počula prvý raz pred dvoma dňami a druhý raz od starého pána v sivom kabáte.

Bezodná je pre toho, kto ťahá pre celú ulicu. Plytká pre toho, kto ťahá len pre seba.

„Nemôžeš tam ísť sama,“ povedala pomaly. „Takto by to bolo, ako keby sme ťa tam hodili a čakali, čo z toho pre nás bude. To by nefungovalo.“

Zdvihla hlavu.

„Musíme ťa tam dať pre všetkých. A to znamená, že sa musíme chytiť za ruky a nepustiť sa, kým budeš dolu.“

Božena vstala z obrubníka, nechala deku spadnúť na dlažbu a podala Lune ruku.

Bola to stará, hrubá, popraskaná ruka, ktorá šesťdesiat rokov ťahala povraz, a Luna sa jej chytila bez váhania.

Juraj chytil Boženu za druhú ruku. A svoju voľnú dlaň položil naplocho na studený kameň studne.

Vznikla z toho reťaz. Krátka, smiešne krátka — tri kusy — ale bola to reťaz a jedným koncom sa dotýkala vody.

Potom sa všetci traja otočili k pánovi Škrupkovi.

Stál od nich asi na osem krokov, s klobúkom v ruke.

„Poďte,“ povedala Luna.

Pán Škrupka sa díval na tie tri ruky a bolo mu vidieť na tvári, že to chce. Naozaj to chcel. Urobil dokonca aj polkrok dopredu.

A potom sa zastavil.

„Prepáčte,“ povedal. „Ja nie.“

„Pán Škrupka—“

„Prepáčte,“ zopakoval a hlas mu bol tenký. „Ja by som vám to pokazil. Vy neviete, aké je to zvnútra. Ja tam už šesťdesiat rokov patrím.“

Zdvihol klobúk, ako sa lúči zdvorilý človek, prešiel cez námestie k svojej veľkej leštenej škatuli, vliezol do nej a zavrel za sebou veko.

Cvaklo to potichu a bol to najsmutnejší zvuk, aký kedy Juraj počul.

„Tak poď,“ povedal Juraj a hlas sa mu triasol. „Iskra. Poď.“

Iskra sa zdvihla, prešla ponad ruky všetkých troch — dotkla sa Luninej hlavy, Boženinej hlavy aj Jurajovho zápästia — a potom sa spustila dolu do studne.

Klesala pomaly, ako klesá pierko. Šesť metrov, sedem, osem.

A zhasla.

Nastalo ticho, aké nemá meno.

Juraj stál s dlaňou na kameni a v studni nebolo nič. Žiadne svetlo, žiadny zvuk, len tá suchá hlinená tma dole na dne, kde ležali dva prsty vlhkého piesku.

„Iskra?“ povedal.

Nič.

„Iskra!“

Kľakol si k obrube, oboma rukami sa jej chytil a kričal do tej diery meno, ktoré vymysleli pred piatimi dňami hore na Sokolici, a bolo mu jedno, kto to počuje.

Luna plakala.

A Božena, ktorá nevidela ani Iskru, ani vlákna, ani svetelné uzlíky, držala dlaň na kameni a nepustila ju.

A potom kameň zahrial.

Nie prudko. Tak, ako sa zahreje dlaždica na slnku — pomaly, zospodu, od stredu von.

Juraj to cítil pod prstami a nedýchal.

Z hĺbky studne sa začalo dvíhať svetlo. Nebolo to jedno svetielko. Bolo ich veľa, drobných a zlatých, a stúpali hore steblami machu na kameni ako bublinky v pohári, a keď došli na okraj, nezastavili sa.

Rozbehli sa po povraze. Po kladke. Po drevenom ramene. Po ruke Boženy, po ruke Luny, po Jurajovom zápästí, a všade tam, kde sa dve dlane držali, ostala jedna sedieť a rozsvietila sa naplno.

Iskra sa nestratila.

Iskra sa rozdelila — presne tak, ako sa delí plameň, keď si od sviečky zapáliš druhú sviečku. Nič sa nestratí. Nič neubudne. A svetla je zrazu dvakrát toľko.

„Poď,“ povedala Božena a pustila Lunu.

Zdvihla vedro, zaháčkovala ho, spustila do studne a deti počúvali, ako klesá.

Ozvalo sa šplechnutie.

Božena zatiahla — a vytiahla plné vedro vody, až po okraj, takej studenej, že z nej rozbolel zub.

Nikto na to nič nepovedal. Nedalo sa.

„A teraz to najťažšie,“ povedala Božena a postavila vedro na obrubu. „Poďte so mnou.“

Prešla cez námestie k prvej sivej škatuli, ktorú sa Juraj v to ráno pokúšal vypáčiť, a Juraj sa mimovoľne prichytil, že hľadá po zemi páčidlo.

Nechal ho tam ležať.

Božena si k tej škatuli kľakla — starý človek, na dlažbu, presne ako on pred hodinou — a nepovedala poďte von.

Povedala meno.

„Anna Kalinová. Anička.“

Ticho.

„Anička, čo mi po mužovom pohrebe tri týždne nosila hrušky a ani raz nezaklopala, len ich nechala na schode, aby ma neobťažovala.“

Veko sa pohlo.

Nezdvihlo sa. Iba sa pohlo, o vlások, tak ako sa pohne človek, keď začuje z druhej izby svoje meno.

„Vonku je zima,“ ozvalo sa zvnútra a bol to úplne obyčajný, trochu vystrašený hlas.

„Je,“ povedala Božena. „A voda je studená. Vytiahla som plné vedro. Poď sa pozrieť, lebo mi to aj tak nikto neuverí.“

A veko sa otvorilo.

Pani Kalinová vyliezla von pomaly, prižmúrila oči a chvíľu si musela rukou tieniť, lebo po troch dňoch v tme jej aj obyčajné októbrové ráno pripadalo ako blesk.

Trvalo jej dosť dlho, kým sa jej oči prispôsobili.

To je totiž na svetle to jediné nepríjemné. Musí sa doniesť a potom sa musí nechať, dosť dlho na to, aby ho oči zniesli.

Nad ňou sa medzitým vo vzduchu rozžiarila jedna maličká iskra a pani Kalinová ju samozrejme nevidela.

Zato Juraj s Lunou áno.

Potom išli od škatule k škatuli a Božena povedala pri každej jedno meno a jednu vec.

O zvonárovi Kubíkovi, že zvoní aj vtedy, keď mu opuchne noha. O pekárovi Vrábeľovi, že mu z pekárne od druhej v noci vonia celá horná ulica. O mäsiarovi Hruškovi, že sa vždy zasmeje prvý a až potom sa spýta čomu — a mäsiar Hruška sa na to zvnútra rozosmial tak, že mu zadrnčalo veko.

Deti pri každej vedeli, čo príde. A pri každej to aj tak bolo prekvapenie, lebo tie vety neboli veľké. Boli malé, obyčajné a pravdivé, a boli dôkazom, že vonku je niekto, kto o tom človeku niečo vie.

Trvalo to hodinu a štvrť.

Do desiatej dopoludnia stálo na námestí v Medzihorí šestnásť otvorených prázdnych škatúľ a jedna zavretá.

Tá zavretá bola z leštených dosiek, mala mosadzné pánty a namaľované okno také veľké, že sa doň zmestilo celé more aj s troma bielymi vtákmi.

27. Medzi nami

Na námestí bolo o pol jedenástej celé Medzihorie a všetci žmurkali.

Zo sedemnástich škatúľ vyliezlo oveľa viac ľudí, než by človek čakal, lebo vo väčšine z nich sedeli celé rodiny a v niektorých aj deti.

Vyzeralo to smiešne a bolo to krásne. Celé Medzihorie stálo vonku v októbrovom svetle, tienilo si oči dlaňami, tvárilo sa mierne previnilo a nikto celkom nevedel, čo má hovoriť ako prvé.

Pekár Vrábeľ už zakúril. Zvonár Kubík vyzváňal, hoci nebolo prečo, a bolo to počuť až do Dymova. Pani Kalinová stála pri plote svojej susedy, obe mlčali a obe boli červené v tvári, a napokon tá suseda povedala niečo o slivkách a bolo vybavené.

Nad tým všetkým sa medzi ľuďmi rozsvecovali vlákna, jedno po druhom, ako keď sa mestu po výpadku vracia prúd.

Iba jedna škatuľa na námestí bola stále zavretá.

„Ako to teraz urobíme, aby zase nevyschla?“ spýtal sa niekto pri studni.

Bola to obyčajná praktická otázka a naraz sa ukázalo, že na ňu nikto v Medzihorí nevie odpovedať. Ľudia sa dívali jeden na druhého. Niekto povedal, že sa to vždy nejako samo, a hneď sám počul, aké je to hlúpe.

A vtedy Luna vyliezla na obrubu studne.

Bolo to deväťročné dievča v pyžame pod bundou, celé od blata, s ďalekohľadom cez plece, a celé námestie stíchlo, čo bola prvá dobrá správa toho dňa.

„To vie jeden človek,“ povedala Luna. „Vedel to už ako deväťročný. A my sme ho vtedy nevypočuli.“

Otočila sa k tej leštenej škatuli.

„Pán Škrupka. Poďte to prosím povedať.“

Ticho.

„Pán Škrupka.“

Zvnútra sa napokon ozvalo, veľmi tenko a veľmi zdvorilo:

„Prepáčte. Nemôžem.“

„Prečo?“

„Lebo sa budú smiať.“

A vtedy urobil Juraj to, čo pred šesťdesiatimi rokmi neurobil na tom námestí nikto.

Vyliezol na obrubu vedľa Luny, otočil sa k celému námestiu a povedal to najhlasnejšie, ako vedel:

„Ak sa niekto zasmeje, tak sa smejte aj na mne. Ja budem stáť tu hore s ním.“

Chvíľu bolo počuť len vietor.

Potom zdvihla ruku starká Božena. „Aj na mne.“

Potom pekár Vrábeľ, ktorý ani poriadne nevedel, o čo ide, ale mal na chlapca dobrú pamäť. „Aj na mne.“

A potom mäsiar Hruška, ten, čo sa vždy smial prvý, a povedal to trochu chrapľavo. „Aj na mne.“

Veko sa zdvihlo.

Pán Škrupka vyliezol von, pomaly, s klobúkom v ruke, a keď sa narovnal, žmurkal presne tak isto ako všetci ostatní. Prešiel cez námestie a bolo mu to vidieť na každom kroku — ten muž kráčal presne tou istou cestou, po ktorej pred šesťdesiatimi rokmi utekal preč.

Deti mu podali ruku a on vyliezol na kamennú obrubu.

Postavil sa na to isté miesto.

„Ja… ja som si to vtedy rátal,“ začal a hlas mu preskočil ako chlapcovi. „Prepáčte. Ja som si to rátal na doske uhlíkom.“

Nikto sa nezasmial.

„Táto studňa nemá dno pre toho, kto z nej ťahá pre celú ulicu. A má dno pre toho, kto z nej ťahá len pre seba. Ja neviem, prečo to tak je. Ja len viem, že to tak je.“

Odmlčal sa a zovrel klobúk oboma rukami.

„A ja som to povedal, keď som mal deväť rokov, a odvtedy som šesťdesiat rokov nepovedal nahlas nič, čo som si naozaj myslel.“

Na námestí bolo ticho.

Nebolo to to ticho, ktoré tam bolo ráno. Toto bolo iné — plné, husté a pozorné, také, aké urobí celé námestie ľudí vtedy, keď naozaj počúvajú.

A potom sa ozval mäsiar Hruška.

Ten istý mäsiar Hruška, ktorý sa vždy zasmial prvý a až potom sa spýtal čomu. Zdvihol ruku ako chlapec v škole a spýtal sa prvú otázku, akú za šesťdesiat rokov v tejto veci niekto položil.

„A prosím vás… ako presne ste to rátali?“

Pán Škrupka otvoril ústa a chvíľu z neho nevyšlo nič.

Potom sa oprel o rameno studne a začal to vysvetľovať, a rozprával o tom celú štvrťhodinu, a nikto neodišiel.

Za jeho chrbtom sa medzitým ozvalo suché prasknutie.

Tá veľká leštená škatuľa sa rozpukla po celej dĺžke, od veka až k zemi, presne po tej škáre, ktorú Juraj ráno hľadal páčidlom.

Nikto sa jej nedotkol.

Praskla zvnútra, ako praskajú škrupiny odjakživa, a to preto, že sa v nich niečo pohlo a už sa doň nezmestilo.

Juraj sa díval na tú puknutú debnu a potom hore, ponad hlavy ľudí, kde bolo nebo plné vlákien.

„Iskra?“ povedal potichu, aby to počula len Luna. „Kde si?“

Odpoveď neprišla z jedného miesta.

Prišla od Boženinej ruky, ktorou práve podávala niekomu vedro. Prišla od dvoch dlaní pani Kalinovej a jej susedy nad plotom. Prišla od mäsiara Hrušku a od starého pána na obrube studne, medzi ktorých práve v tej chvíli vyrástlo celkom nové, hrubé a jasné vlákno.

Prišla odvšadiaľ naraz a bolo v nej počuť úsmev.

„Medzi vami.“

Od tej jesene sa v Medzihorí hovorí zvláštna veta a nikto z cudzích jej celkom nerozumie.

Keď tam chce niekto povedať, že ide o niečo naozaj dôležité, nepovie počúvaj ma. Nepovie ani mám pravdu.

Povie „medzi nami“ — a myslí tým presne to miesto, kde sa svetlo drží.

Deti to hovoria na dvore, keď si niečo sľubujú. Chlapi to hovoria pri lavici pred mäsiarstvom. A pri studni sa zase spieva, hoci na vedro netreba čakať.

Pán Škrupka ostal v Medzihorí. Z dosiek svojich škatúľ postavil na námestí prístrešok nad lavicu, aby sa tam dalo sedieť aj vtedy, keď prší. Namaľované more zapadlo do steny hore pri streche a deti sa ho stále vypytujú, či ho niekedy videl naozaj.

Nevidel. Hovorí, že sa naň chystá.

O týždeň neskôr, keď už bola dolina celá tichá a nad Bralom svietili všetky tri hviezdy na päťku, vyšla Luna von s Kukátkom.

Postavila ho na tri nohy, zaostrila a chvíľu sa len tak dívala na miesta, ktoré poznala.

A potom zbadala niečo, čo tam ešte nikdy nebolo.

Strašne, strašne ďaleko, na mieste, kde predtým nebolo vôbec nič, sa rozsvietil maličký nový bod. Bol tenký, chvejúci sa a celkom nový.

Niekomu inému, v inom meste, sa práve podarilo započúvať.

Luna sa usmiala, priložila oko späť k okuláru a nechala ho tam veľmi dlho.

Vesmír sa rozširuje. Robí to potichu a robí to stále.

 

Juraj Tušš