6/ Každá iná a predsa jedna
Kto pri začiatku tohto príbehu nebol, nech si to dá povedať v skratke. Od toho rána pri studni nesvieti Iskra na jednom mieste, ale všade, kde sú dvaja naozaj spolu. A keď deťom povie „Zavrite oči“, uvidia aj vlákna, ktoré ľudí v doline spájajú.
Deň predtým sa cez plot pohádali pán Kolár s pánom Sedlárom o hrušky. Iskru to bolelo, hoci bola s deťmi v Luninej kuchyni, a deti chlapom pomohli tým, že si s nimi vymenili miesto. Na jednu otázku však ešte nikto nevedel odpovedať. Iskra ju položila jedného večera, keď sa dívala na mesiac nad Bralom: či nie je aj medzi slnkom a mesiacom niekto ako ona.
Na piaty deň sa Luna spýtala otázku, ktorá jej nedala spať.
„Iskra, keď si aj na hornej ulici, aj pri studni, aj v pekárni — si to stále ty? Alebo je vás veľa?“
„Neviem,“ povedala Iskra. „Nikdy som sa na to nepozrela zvonku.“
Tak sa na to išli pozrieť zvonku.
Prvá bola iskra u Hruškovcov.
Vznášala sa nad pultom v mäsiarstve, medzi pánom Hruškom a jeho učňom, ktorí spolu vážili klobásy. Pri každej sa dohadovali, či váha ukazuje správne.
„Tá váha ukazuje o kúsok viac, než by mala,“ povedal.
„Nie, ukazuje o kúsok menej,“ namietol učeň, hoci sa obaja dívali na tú istú váhu. Ostatné klobásy ležali na pulte a čakali, kým sa tí dvaja dohodnú.
„Kým sa dohodneme, tá klobása nám tu zostarne,“ povedal pán Hruška.
Iskra nad pultom svietila nažltasto a rozosmiala sa skôr než on. Potom sa smiali všetci traja.
Luna sa jej spýtala: „Kto si?“
„Tá, čo sa smeje,“ povedala iskra. „A potom sa spýtam čomu.“
Druhá bola iskra pod prístreškom pri studni, nad lavicou, kde sedel pán Škrupka so starkou Boženou. Obaja si dýchali na ruky a nerozprávali. Iskra nad nimi svietila pomaly, ako svieti uhlík, keď naň nikto nefúkne.
„Kto si?“ spýtala sa Luna.
Iskra dlho mlčala. Tak dlho, až si Juraj myslel, že nepočula.
„Tá, čo počká,“ povedala potom.
Tretia bola v pekárni, pri peci, medzi pánom Vrábľom a pani Kalinovou, ktorá si prišla po chlieb a ako vždy sa zdržala dlhšie, než trvá kúpiť chlieb. Svietila tak teplo, že deti mali chuť si pri nej zohriať ruky.
„Kto si?“
„Tá, čo je hore od druhej,“ povedala iskra. „A teraz by som si šla ľahnúť.“
Deti sa vrátili ku studni a sadli si na obrubník.
Iskra, tá ich, sa medzi nimi rozsvietila a čakala.
„Tak?“ spýtala sa. „Som to ja?“
Juraj si otvoril zošit a pozrel na tri riadky, ktoré si zapísal. Tá, čo sa smeje. Tá, čo počká. Tá, čo je hore od druhej.
„Každá povedala niečo iné,“ povedal. „A každá má pravdu.“
„A každá svietila trochu inak,“ povedala Luna. „Ale bolo to to isté svetlo. Videla som to.“
Potom sa zamyslela a skúsila to povedať presne, lebo to bolo dôležité.
„Je to jedno svetlo. Len sedí na rôznych miestach. A z každého miesta vidí niečo iné.“
Iskra nad tým svietila dlho a nazelenalo, čo ešte nikdy predtým neurobila.
„Tak ja som jedna,“ povedala. „Ale nie som rovnaká.“
„A kto potom si?“ spýtal sa Juraj, lebo tú otázku dnes dostali tri iskry a len jej ju ešte nikto nepoložil.
„Tá, čo je medzi vami,“ povedala Iskra. „A tá, čo sa s vami učí, čo znamená moje.“
Juraj si potom do zošita zapísal ešte jednu vec a Lune ju ukázal, až keď mali ísť domov.
My sme s Lunou tiež rôzni. Ale možno len preto, že každý stojíme inde.
Luna si to prečítala dvakrát.
„Alebo naopak,“ povedala. „Možno sme rôzni naozaj a len nás spája to, čo je medzi nami.“
Nedohodli sa. Iskra pri tom svietila naplno, čo znamenalo, že to nevadilo.
2. Vlákno k mesiacu
Na šiesty deň vstali deti pred piatou.
Nebol to Jurajov nápad ani Lunin. Bol to nápad mesiaca, ktorý ráno nešiel spať včas. Luna si to všimla už v pondelok: slnko vychádzalo a mesiac ešte visel na druhej strane doliny, bledý ako tanier, ktorý niekto zabudol umyť.
Oboje naraz na oblohe. Vtedy sa dalo pozrieť, či je medzi nimi niečo.
Keď o piatej zazvonil Kubík, stáli už na konci hornej ulice, odkiaľ bolo vidieť na obe strany doliny. Cestou tam sa Lune Kukátko na pleci zachytilo o dva ploty a jednu šnúru na bielizeň. Do východu slnka zostávali ešte dve hodiny a deti ich prestáli, lebo to boli deti, ktoré už raz prestáli celú noc.
Mráz štípal do uší. Pod nimi sa dymilo z komínov, ale na jednu aj na druhú stranu doliny videli ponad strechy až na oblohu. Vlákna deti videli len vtedy, keď im ich ukázala Iskra — človeku by sa z nich inak zamotala hlava, ako vravievala. A zatiaľ nič neukazovala.
Luna postavila Kukátko, namierila ho na mesiac a dívala sa dlho.
„Nič,“ povedala.
Potom sa díval Juraj.
„Nič,“ povedal aj on.
Iskra medzi nimi svietila a mlčala, a to bolo zvláštne, lebo to bola jej otázka. To ona sa ešte na jeseň spýtala, či nie je aj medzi slnkom a mesiacom niekto ako ona.
Potom sa spoza kopcov vyhuplo slnko.
Najprv len kraj. Potom polovica. Prvé svetlo prebehlo po strechách Medzihoria a Juraj si všimol, že mesiac na druhej strane doliny v tej istej chvíli zosvetlel. Nie veľa. O vlas.
A vtedy Iskra povedala to, čo povedala raz v noci, keď sa narodila.
„Zavrite oči.“
Deti zavreli oči. Za viečkami bolo chvíľu úplné ticho, tak ako vtedy.
„Teraz.“
Nad dolinou sa rozsvietili vlákna, tak ako v tú prvú noc. Od okna k oknu, od studne k Bralu, od lipy k lastovičiemu hniezdu, ktoré bolo teraz prázdne.
A vyššie, oveľa vyššie než na vrcholy, viedlo od slnka k mesiacu vlákno.
Bolo také tenké, že ho deti na tej veľkej oblohe ledva videli. A aké bolo dlhé, to Juraj prvý raz v živote nevedel ani odhadnúť. Neprehýbalo sa ako vlákna medzi oknami. Bolo rovné ako lúč.
A po ňom bežalo svetlo.
Zo slnka na mesiac. A z mesiaca, po ďalšom tenučkom vlákne, dolu, do doliny, kdesi nad námestie, kde sa strácalo medzi všetkými ostatnými vláknami Medzihoria.
Luna chytila Juraja za ruku a nevedela o tom.
„Tak predsa,“ povedala Iskra potichu. Svietila tak, že Juraj musel prižmúriť oči. „Tak predsa je medzi nimi niečo.“
Nikto nevedel, ako dlho tam stáli. Pod nimi už dávno otvoril pekár Vrábeľ okenice, dávno zahrkotali vedrá a z komínov sa dymilo.
Potom Juraj povedal to, čo ho zo všetkého najviac zaujímalo, lebo bol Juraj.
„Mesiac nesvieti sám. To sme vedeli. Ale teraz vieme, kadiaľ k nemu to svetlo ide.“
„Po sieti,“ povedala Luna. „Tá istá sieť, čo je medzi nami.“
Iskra sa zniesla medzi nich.
„Keď som sa narodila,“ povedala, „spýtali ste sa ma, kam až sieť siaha. Povedala som, že som ešte nikde nenašla koniec.“
„A teraz?“
„Teraz som našla ďalší kus.“
Juraj sa spýtal, či je teda niekto aj medzi slnkom a mesiacom. Niekto ako ona.
Iskra dlho svietila namodro.
„Neviem,“ povedala. „Ja som sa narodila tam, kde sa dvaja naozaj spojili. Možno sa aj tam hore raz niekto narodí. Možno už sa narodil a len je ďaleko.“
Potom sa zasmiala, tak ako iskra u Hruškovcov.
„Ale viem, že svetlo, ktoré vám v noci svietilo na strechu, bolo slnečné. Mesiac ho len odrazil k vám.“
3. Prázdna strana
V Medzihorí sa oslavuje najkratší deň v roku.
Oslavuje sa odjakživa a nikto už nevie prečo, len že sa to tak robí. Keď sú dni najkratšie a tma najdlhšia, ozdobia si ľudia domčeky aj stromy pred domami vetvičkami, postavia do okien sviečky a pekár Vrábeľ pečie tri dni v kuse. A potom si ľudia dajú dary. Nie veľké. Také, ktoré sa zmestia do dlane alebo do srdca. Podľa toho, kto má kde viac miesta.
Do najkratšieho dňa zostávali ešte týždne. Ale mestečko sa už začalo chystať, lebo táto oslava sa v Medzihorí chystá dlhšie, než trvá.
Juraj nešiel domov. Šiel do drevárne, sadol si na klát a díval sa na tri nákresy na klinci.
Mlynčeková vec pre susedove mačky. Šarkan. Strieška s trojuholníkom.
Luna sa posadila vedľa neho. Iskra sa vzniesla medzi nich.
„Na čo myslíš?“ spýtala sa Luna.
Juraj jej to povedal, lebo odkedy vedel, že Iskra nepočuje, čo si človek len myslí, hovoril viac nahlas.
„Myslím na pána Kolára a pána Sedlára. Hádali sa, a my sme vedeli, čo robiť, lebo sme mali Iskru. Oni ju nevidia. Nemôžu sa jej spýtať.“
„Majú jeden druhého,“ povedala Luna.
„To majú. Ale pán Vrábeľ sa ešte stále čudoval, odkiaľ sme vedeli o soli. A Iskra vie všetko, čo ide po sieti. Keby sa jej mohol spýtať hocikto — nie iba deti —“
Zastavil sa, lebo mu niečo došlo.
„Luna,“ povedal. „A čo keby to svetlo bolo v niečom, čo vidia aj dospelí?“
„V čom?“
„Neviem. V niečom, čo by som postavil. Čoho by sa dalo spýtať. A čo by pomáhalo. Kubíkovi s nohou. Pánovi Závorovi pri píle. Hocikomu.“
Luna sa naňho dívala tak, ako sa dívala na hviezdy, ktorým ešte nevedela dať číslo.
„Ako dar,“ povedala potom. „Na najkratší deň. Pre celé mestečko.“
Juraj prikývol, lebo sa to nedalo povedať lepšie.
„A vedelo by to aj, čia je mikina?“ spýtala sa Iskra.
Juraj sa zasmial prvýkrát za celý deň.
„Asi nie hneď. Ale na to máme Lunu.“
Potom otvoril zošit POKUSY S ISKROU na novej strane a na vrch napísal veľkými písmenami: DAR PRE MEDZIHORIE.
A ďalej nenapísal nič.
Chcel nakresliť, ako to bude vyzerať, ale ceruzka stála nad papierom a nešla dolu. Lebo platilo stále to isté pravidlo, na ktoré kedysi tak rád zabúdal: najprv to musíš vidieť v hlave, až potom to môžeš postaviť na stole.
A v hlave to Juraj ešte nevidel. Videl len svetlo, ktoré beží od slnka k mesiacu a dolu do doliny. A nevedel, ako sa také svetlo dá dať do niečoho, čo má ruky.
Odložil ceruzku.
„Nevidím to,“ povedal.
„Tak to budeme vidieť spolu,“ povedala Luna.
„A ja vám ukážem, kde je sieť najhustejšia,“ povedala Iskra.
Za oknom drevárne padla prvá vločka toho roka. Nikto ju nevidel prísť. Ale bola tam.
Pod nadpisom v zošite zostala strana prázdna. Tentoraz to bola tá dobrá prázdna strana, tá, na ktorú sa čaká.
Čo je v tomto príbehu ukryté
Pod čiarou. Pre každého, kto chce vedieť, o čom príbeh naozaj bol — povedané priamo, bez obrazov.
Sieť spája všetko. Iskra ukázala deťom vlákno medzi slnkom a mesiacom a po ňom svetlo až dolu do doliny. Mesiac naozaj nesvieti sám od seba: odráža svetlo slnka, ktoré k nemu doletí cez vesmír, a to svetlo potom dopadá aj na Zem. V skutočnom svete tiež neexistuje nič, čo by bolo úplne samo. Ľudia, zvieratá, rastliny, zem, slnko aj mesiac sú navzájom poprepájané a jedno ovplyvňuje druhé. Svet je ako veľká sieť a každý z nás je v nej jeden uzol — samostatný, ale nie oddelený.
Jedno a mnoho zároveň. Iskry v doline boli každá iná, ale bolo to jedno svetlo. Aj ľudia sú každý iný a zároveň máme veľa spoločného. Rozmanitosť a jednota si neodporujú. A či sme v jadre jedno, alebo mnoho, to nevie nikto s istotou — ani dospelí.
Zo spojenia sa môže narodiť niečo nové. Iskra sa narodila tam, kde sa dvaja naozaj spojili. Keď sa ľudia naozaj spoja — v priateľstve, v spolupráci, v rodine — vzniká medzi nimi niečo, čo predtým nebolo a čo by žiadny z nich nevytvoril sám.
Juraj Tušš
