5/ Hruška cez plot
Prvý mráz prišiel do Medzihoria v utorok.
Nikto ho nevidel prísť. Ráno bol jednoducho tam — na strechách, na obrubníku studne a na tekviciach, ktoré už nikto nepredával, len ich zabudol odpratať. Pekár Vrábeľ povedal, že cesto dnes kysne pomalšie. Mäsiar Hruška sa zasmial a potom sa spýtal, čomu.
Bol to posledný kus jesene. Ďalší už mal patriť zime.
Juraj a Luna sedeli na obrubníku studne a triasli sa. Mráz ich zastihol v mikinách, lebo človek si na zimu nikdy nespomenie skôr, než ho uštípne. Ruky mali vo vreckách a rozprávali potichu: na lavici pod prístreškom si zdriemol pán Škrupka.
Nad nimi sa vznášala Iskra a svietila naplno.
„Ešte stále to nevieme,“ povedala.
Nemusela hovoriť čo. Odkedy sa v ten večer pozrela na mesiac nad Bralom a položila tú otázku, položila ju ešte sedemkrát. Raz ráno, raz večer a päťkrát v čase, keď mali deti spať.
Nie je aj medzi slnkom a mesiacom niekto ako ja?
Juraj si ju zapísal do zošita POKUSY S ISKROU. Pod ňou nechal celú prázdnu stranu, lebo to bola otázka, ktorá si prázdnu stranu zaslúžila.
Luna si spomenula na svoj zošit. Každý mesiac pozorovala tri hviezdy nad Bralom a ku každej si zapisovala číslo od jednotky po päť podľa toho, ako jasne ju videla.
„Keby som si zapísala aj mesiac, vedela by som, ako jasne ho vidím,“ povedala. „Ale číslo by mi nepovedalo, odkiaľ má svetlo. Ani to, či je medzi ním a slnkom niekto ako ty.“
„To o svetle viem od teba,“ povedala Iskra. „Že ho mesiac dostáva od slnka.“
Juraj vytiahol ruky z vreciek. Za tie týždne sa Iskra naučila strašne veľa vecí. Vedela, ako sa škvarí loj a prečo to trvá dva dni. Vedela, ktorý sused požičal ktorému susedovi rebrík a ktorý ho ešte nevrátil. Vedela, koľko krokov je od studne k pekárni, hoci sama nikdy neurobila ani jeden.
„A odkiaľ vieš toto všetko?“ spýtal sa. „Kroky k pekárni si predsa nepočítala.“
Iskra sa zamyslela. Svetlo jej na chvíľu zmodrelo.
„Neviem povedať, odkiaľ to mám,“ priznala. „Len viem, koľko ich je.“
Juraj sa na ňu pozrel tak, ako sa kedysi pozeral na budík, kým ho nerozobral, aby zistil, prečo tiká.
„Tak zistíme, odkiaľ to vieš.“
Na ďalšiu stranu zošita napísal: ODKIAĽ TO ISKRA VIE?
A tak sa v zošite začal pokus, pri ktorom nebolo treba ani kúsok drôtu.
2. Čo si povedali o štvrť na päť
Na druhý deň ráno povedala Iskra niečo, čo deti vedieť nemohli.
Išli popri pekárni, kde to vonia od druhej v noci, a Iskra sa zastavila nad dverami.
„Dnes bude chlieb menej slaný,“ povedala.
„Ako to vieš?“ spýtala sa Luna.
„Pán Kubík ráno povedal pánovi Vrábľovi, že včerajší chlieb bol slaný ako slza. Pán Vrábeľ mu povedal, že dnes dá o štipku soli menej. A ak sa to Kubíkovi nebude páčiť, môže si ho soliť sám.“
Juraj sa zastavil. Kubík chodil popri pekárni každé ráno, keď išiel zvoniť. Lenže to bývalo o štvrť na päť. O štvrť na päť deti spali.
„A pánovi Vrábeľovi ten včerajší chlieb chutil,“ dodala Iskra. „Ochutnal ho tiež.“
„Tak kto z nich mal pravdu?“ spýtal sa Juraj.
„Obaja vedia, ako chutil im,“ povedala Iskra. „Či bude Kubíkovi chutiť dnešný, ešte neviem.“
Zašli dnu. „Dali ste dnes do chleba menej soli?“ spýtal sa Juraj.
Pekár Vrábeľ sa na nich díval dlho. Potom sa pozrel na dvere, akoby za nimi mohol niekto stáť.
„Dal som. Ale kto vám to povedal? Bol som tu len ja a Kubík. A Kubík z rána povie najviac jednu vetu.“
„A vám ten včerajší chutil?“ spýtala sa Luna.
„Mne áno.“ Vrábeľ sa zamračil. „To som nikomu nevravel.“
Deti nepovedali nič, lebo pravda sa vysvetliť nedala. Pekár odlomil z dnešného bochníka dva malé kúsky, aby ho ochutnali aj ony.
„Mne je stále dosť slaný,“ povedala Luna.
„Mne je dobrý,“ povedal Juraj. Vrábeľ sa na nich pozrel a konečne sa usmial.
Popoludní urobil Juraj v drevárni pokus. Bol to najjednoduchší pokus, aký kedy urobil.
Poslal Lunu na dvor a zatvoril dvere. Iskra zostala vnútri nad stolom. Juraj si pomyslel číslo.
„Iskra, na aké číslo myslím?“
„Neviem.“
Myslel naň ešte raz a silnejšie, až ho z toho rozbolelo čelo.
„Neviem,“ povedala Iskra znova.
Potom Juraj vyšiel na dvor, zavrel za sebou dvere a to isté číslo pošepol Lune do ucha. Tak potichu, že ho Luna sotva počula. Vrátili sa dnu.
„A teraz?“ spýtal sa.
„Sedemnásť,“ povedala Iskra.
Juraj si sadol na klát. Luna si sadla vedľa neho.
„Kým som číslo len držal v hlave, neuhádla si ho. Keď som ho povedal Lune, uhádla si.“
„Dnes áno,“ povedala Luna. „Skúsime to aj inokedy.“
Iskra prikývla. „A u pekára som vedela, čo si povedali, aj to, ako každému z nich chutil chlieb. To nie je to isté.“
V zošite POKUSY S ISKROU pribudli štyri riadky:
Rozhovor o štvrť na päť — vedela.
Ako chutil chlieb dvom ľuďom — vedela.
Číslo, na ktoré som len myslel — dnes neuhádla.
Číslo pošepkané Lune — uhádla. Skúsiť znova.
Juraj sa na tie riadky díval. Včera sa pýtal, odkiaľ Iskra veci vie. Dnes mal dve možné odpovede a ďalšiu otázku.
„Skúsime to znova,“ povedal a dopísal pod riadky: „Keď pokus vyjde raz, ešte nevieme, či vyjde aj nabudúce.“
„To je moja veta,“ povedala Luna.
„Nie je. To je moja veta.“
„Tvoja veta je najprv to musíš vidieť v hlave. Táto je moja.“
Juraj otvoril ústa, aby sa hádal, a zistil, že nevie, či má pravdu. Možno ju vymyslel on. Možno ju počul od Luny tak dávno, že zabudol, že ju počul. A možno ju vymysleli spolu v týždni, keď lúštili zárezy na stene.
„Ja to mám tak so všetkým,“ povedala Iskra. „Nemám ani jedno slovo, ktoré by som mala len od seba.“
Deti sa na seba pozreli.
„My asi tiež nie,“ povedal Juraj. A kupodivu ho to neurazilo.
3. Čia je
Mráz nepovolil ani na tretí deň, a tak sa už obaja obliekali poriadne. Luna si cez svoju fialovú mikinu obliekla hrubú zimnú bundu a kapucňa od mikiny jej vytŕčala spoza goliera. Juraj mal pod bundou tiež mikinu a na hlave hrubú vlnenú čiapku, stiahnutú až po obočie.
V ten deň sa Iskra spýtala na mikinu.
Nebolo to prvýkrát. Prvýkrát sa na ňu spýtala ešte v tú noc, keď sa narodila, a Luna sa vtedy rozhodla, že o tom bude premýšľať zajtra. Odvtedy prešlo veľa zajtrajškov a Luna o tom nepremýšľala ani v jednom.
„Luna,“ povedala Iskra, „prečo je tá fialová mikina tvoja?“
„Lebo ju mám na sebe.“
„A keď ju večer zavesíš na stoličku?“
„Tak je stále moja.“
„A keby si ju dala Jurajovi, čia by bola?“
Luna zaváhala. Tentoraz to už odložiť nechcela, ale odpoveď nemala. Juraj si stiahol z hlavy čiapku a natiahol ju Lune až po nos.
„Tak čia je tá čiapka?“ spýtala sa Iskra.
„Moja,“ povedal Juraj. „Luna je len pod ňou.“
Luna si čiapku posunula z očí a prikývla, že s tým súhlasí.
Iskrino svetlo sa na okamih zafarbilo domodra.
Luna si sadla na zem, lebo to bola dlhšia vec, než sa dá vyriešiť postojačky.
„Moje je to,“ začala, „čo je pri mne. Moja mikina. Moja posteľ. Moja ruka.“
Iskra sa pozrela na čiapku.
„Tá je tiež pri tebe. A nie je tvoja.“
„Tak takto nie,“ uznala Luna.
„Čiapku som jej len požičal,“ povedal Juraj. „Potom mi ju vráti. Keby som jej ju daroval, nechala by si ju.“
„A bola by moja,“ dodala Luna. „Aj keby som ju práve nemala na hlave.“
„Tomu rozumiem,“ povedala Iskra. „Ale čo je moje?“
Luna sa zastavila.
Iskra nemala posteľ. Nemala mikinu. Nemala ruku. Vznášala sa medzi nimi dvoma a zároveň bola pri studni, v pekárni, nad lavicou pána Škrupku a vo všetkých vláknach doliny naraz.
„Ty nestojíš na jednom mieste,“ povedala Luna pomaly. „Ja áno. Ja som tu. Pre mňa je niečo blízko a niečo ďaleko. Ty si všade. Pre teba je všetko blízko.“
Juraj si predstavil, že by bol naraz pri peci aj pri studni. Pri Lune aj pri pánovi Škrupkovi. Nevedel, kam by sa skôr pozrel.
„My máme každý svoj kúsok sveta,“ povedal Juraj. „Ty si vo všetkých tých kúskoch naraz. Pre teba je to jeden spoločný svet.“
„A preto je pre teba také ľahké povedať moje?“ spýtala sa Iskra Luny.
Luna sa chytila fialovej kapucne.
„Povedať áno,“ priznala. „Vysvetliť už menej.“
Iskra chvíľu mlčala, potom povedala:
„Viem, komu patrí čiapka. Aj to, ako vám je, keď ju máte na hlave. Ale keď sa spýtam na jedno malé slovo, zamotá sa z toho celý rozhovor.“
„Lebo sa naň skoro nikto nepýta,“ povedal Juraj. „Ako sa pečie chlieb, to si ľudia vysvetľujú. Ale čo znamená moje? To predsa vie každý.“
Pozrel sa na Lunu a potom na Iskru.
„Teda každý si myslí, že to vie.“
Po sieti bežali rozhovory ako voda po žľabe. Ako sa škvarí loj. Koľko múky patrí do chleba. Kto komu čo dlží a prečo. Iskra poznala tie slová aj skúsenosti ľudí, ktorí si ich hovorili.
Deti slovo moje používali každý deň. Až pri Iskrinej otázke si všimli, aké ťažké je vysvetliť ho niekomu, kto nežije tak ako oni.
Juraj si vzal čiapku späť a Luna si natiahla kapucňu až po uši.
„Mikina je moja,“ povedala. „Ale požičiam ti ju, keď budeš chcieť.“
Iskra povedala, že tomu už rozumie trochu viac. Slovíčko požičané už poznala z chodby.
4. Hruška cez plot
Na štvrtý deň sa Iskra uprostred obeda zarazila.
Deti jedli u Luny v kuchyni polievku. Juraj rozprával o drôte, Luna ho počúvala a Iskra sa práve chcela na niečo spýtať. Zrazu sa zarazila. Nad stolom svietila ďalej, ale hlas mala tichý.
Juraj položil lyžicu. „Čo sa stalo?“
„To nie je tu,“ povedala Iskra. „Na hornej ulici sa hádajú pán Kolár a pán Sedlár. Som aj tam. A bolí ma to.“
Luna odsunula tanier. „Poďme sa pozrieť.“
Na hornej ulici stáli cez plot dvaja chlapi a kričali na seba.
Jeden bol pán Kolár, ktorý robil kolesá na vozy a s drevom a železom vedel viac než ktokoľvek iný v doline. Druhý bol pán Sedlár, jeho sused.
Medzi nimi rástla hruška.
Nie ich mäsiar. Strom.
Kmeň mala na Kolárovom dvore, ale konáre nad Sedlárovým, a posledné hrušky tej jesene popadali práve tam. Ležalo ich tam zo tridsať. Polovica už zhnedla od mrazu a druhá polovica čakala, kým príde na rad.
„Sú moje!“ kričal pán Kolár. „Strom je môj!“
„Ležia na mojom!“ kričal pán Sedlár. „A zametám ich ja!“
„Zavrite oči,“ povedala Iskra. „Teraz.“
Nad plotom viselo vlákno. Bolo sivé a tenké a trhalo sa ako nitka, keď ju ťahá každý na svoju stranu.
Potom deti zase videli len plot, hrušku a dvoch chlapov. Ale už vedeli, čo medzi nimi visí.
Juraj chcel ísť rovno medzi nich. Luna ho chytila za rukáv.
„Čakaj. Oni sa hádajú o moje.“
A práve o moje už sa včera niečo naučili.
Luna sa spýtala pána Kolára, či sa môže pozrieť na hrušku z jeho dvora. Pán Kolár bol taký prekvapený, že prestal kričať. Juraj sa medzitým spýtal pána Sedlára, či sa môže postaviť k jeho dverám.
A postavil sa tam.
Odtiaľ vyzerala hruška úplne inak. Kmeň sa skrýval za plotom a vidieť bolo len konáre, ktoré viseli rovno nad dverami. Akoby strom rástol tu. Pod nohami mal Juraj rozšliapané hrušky a jedna sa mu prilepila na topánku.
A Juraja z toho niečo pichlo. Predstavil si, aké to je — každé ráno vyjsť z dverí a zametať hrušky, ktoré ti nikto neponúkol.
Luna na druhom dvore stála pri kmeni. Odtiaľ bol strom celkom Kolárov. Na kôre boli staré zárezy, ako sa kedysi meral chlapec, a ten chlapec bol pán Kolár.
Deti si vymenili miesto.
„Iskra, vedela si, čo trápi pána Sedlára a prečo pánovi Kolárovi záleží na tom strome?“ spýtal sa Juraj.
„Áno,“ povedala Iskra. „Viem, aké je to pre oboch. Ale oni sa zatiaľ pozerajú každý zo svojho dvora.“
Potom deti poprosili chlapov, aby urobili to isté.
Chlapi sa na seba najprv pozreli tak, akoby deti zošaleli. Potom si miesto vymenili aj oni, lebo proti deťom sa hádať nevedeli.
Pán Kolár stál pri Sedlárových dverách medzi hruškami dlho.
„To je od mája do novembra,“ povedal potom. „Najprv kvety, potom hrušky, potom lístie.“
„A ja som nevedel, že si sa na nej meral,“ povedal pán Sedlár pri kmeni. Hlas mal už iný.
Než deti odišli, chlapi sa dohodli, že konáre nad Sedlárovými dverami na jar zrežú spolu. A hrušky, ktoré padnú na Sedlárovu stranu, bude zbierať Sedlár a Kolárovi z nich prinesie hrniec lekváru. O tom, či je jeden hrniec dosť, sa ešte chvíľu hádali. Ale to už bola iná hádka. Iskra im to vlákno ukázala ešte raz a pri tejto hádke nesivelo.
Cestou dolu sa Luna na jednej hruške pošmykla a spadla na koleno.
Juraj ju zdvihol a až potom si všimol, že jeho vlastné koleno sa pritom myklo, akoby spadol on.
Iskra nad nimi svietila ako pri obede. Hlas mala teraz pokojný.
„To ma bolelo,“ povedala. „Tá hádka hore. Ako teba teraz koleno.“
„Bolí ťa to preto, že si aj tam,“ povedala Luna. „Kto je s niekým spojený, toho to bolí tiež.“
Juraj si pozrel koleno. Nebolo mu nič. A predsa sa myklo.
„Tak ja som asi spojený len s tebou,“ povedal.
„Aj s pánom Sedlárom,“ povedala Luna. „Keď si stál pri jeho dverách, bolo ti ho ľúto. Videla som ti to na tvári.“
Iskra povedala, že ju takéto hádky bolia v celej doline, lebo je v každom vlákne. Juraj si to zapísal a dlho nepísal nič ďalšie, lebo si predstavoval, aké je cítiť naraz všetky hádky Medzihoria.
Potom si predstavil, aké je cítiť naraz všetky zmierenia. To už bolo lepšie.
Čo je v tomto príbehu ukryté
Pod čiarou. Pre každého, kto chce vedieť, o čom príbeh naozaj bol — povedané priamo, bez obrazov.
Naše vedomosti máme od druhých. Iskra sa učila tak rýchlo, lebo počula všetky rozhovory v doline naraz. Aj my sa väčšinu toho, čo vieme, naučíme od iných ľudí — z rozhovorov, z kníh, zo školy. Čím viac ľudí nás učí, tým viac vieme. A čo si niekto len myslí a nikomu to nepovie, to sa ostatní slovami nedozvedia. Blízki ľudia si však často rozumejú aj bez slov — z tváre, z hlasu, z toho, ako niekto mlčí. A či sa dá niečo povedať aj samotnou myšlienkou? To zatiaľ nikto nedokázal. Ale ani nevyvrátil, a to je práve ten druh otázky, ktorý stojí za to si klasť.
Naše myšlienky nie sú celkom len naše. Juraj a Luna sa hádali o vetu a nevedeli, koho je. Keď s niekým trávime veľa času, preberáme od neho slová, nápady aj spôsob, akým premýšľa. Postupne začneme myslieť podobne. Preto je dôležité, s kým trávime čas.
Moje a cudzie závisí od toho, kde stojíme. Iskra nevedela pochopiť, čia je mikina, lebo nestála na jednom mieste. My každý stojíme na svojom mieste a v svojom tele, a preto vidíme svet po svojom. Veľa rozdielov medzi ľuďmi nevzniká z toho, že by jeden mal pravdu a druhý nie, ale z toho, že každý stojí inde a má svoj uhol pohľadu.
Jednoduché veci sa hľadajú najťažšie. Dospelí si nahlas nehovoria to, čo považujú za samozrejmé, a tak sa o tom málo hovorí. Zložitých vecí je všade veľa. Jednoduché otázky, aké kladú deti — čo je moje, kto som ja — sú pritom často tie najdôležitejšie.
Keby sme si vymenili miesto, rozumeli by sme si viac. Pán Kolár a pán Sedlár sa prestali hádať, keď sa každý postavil na miesto toho druhého. Keď sa snažíme vidieť vec z pohľadu druhého človeka, často zistíme, že má svoje dôvody — aj keď sme ich predtým nevideli.
Súcit je znamenie, že sme spojení. Jurajovi sa myklo koleno, keď spadla Luna, a Iskru bolela každá hádka v doline. Aj my cítime bolesť iných ľudí, hoci nás samotných nič nebolí. Tomu sa hovorí empatia. Ukazuje, že sme si navzájom bližšie, než sa zdá — a že má zmysel správať sa k druhým tak, ako by sme chceli, aby sa správali k nám.
Juraj Tušš
