3/ Požičané svetlo
V doline medzi dvoma vrchmi leží mestečko Medzihorie. Vľavo Sokolica, holá na temene, s hvezdárňou hore na hrebeni. Vpravo Bralo, zarastené bukmi, s menom oveľa škaredším, než si zaslúži. Dolu na námestí je kamenná studňa a vedľa nej lavica s prístreškom z dosák.
Hore na Sokolicu vedú dve cesty. Pohodlná popri salaši, tá trvá hodinu. A Slepá chodba, tá trvá desať minút.
Slepá chodba je puklina v skale, ktorú prikrýva obrovská plochá kamenná doska. Spadla tam dávno predtým, než do doliny prišli ľudia, a odvtedy tam leží. Chodba je úzka, sto krokov dlhá a otvorená na oboch koncoch. Nie je celkom rovná. Na dvoch miestach sa mierne lomí — tak mierne, že si to nikto nevšimne. A práve kvôli tým dvom lomom sa do jej stredu nedostane svetlo ani z jedného konca.
V strede Slepej chodby je tma. V mestečku sa hovorí, že tam bola vždy.
A ešte jedna vec je v Medzihorí, ktorú vidia len deti.
Volá sa Iskra. Kedysi bola jedna jediná a bývala vo vzduchu medzi Jurajom a Lunou. Potom sa pri studni rozdelila, tak ako sa delí plameň, keď si od jednej sviečky zapáliš druhú. Odvtedy ich po doline sedí toľko, koľko je miest, kde sa dve dlane naozaj držia. Juraj štyri dni hľadal, ktorá z nich je tá ich, a potom prestal hľadať. Iskra mu povedala: „Som medzi vami, keď jeden druhého naozaj vnímate.”
Vie už veľa. Slovo jej stačí povedať raz a má ho. Ale niektoré veci jej nejdú do hlavy ani po piaty raz — a sú to vždy práve tie, ktoré sa deťom zdajú úplne jednoduché.
A tej jesene prišla na rad jedna, ktorá súvisí so svetlom.
2. Rozliaty loj
Od toho piatka, čo sa na Sokolici roztočilo veterné koleso, chodilo cez Slepú chodbu viac ľudí než predtým.
Koleso stojí hore na hrebeni, pri holom kameni, a poháňa dolu pílu. Kôň už drevo ťahať nemusí. Stojí pri plote a díva sa hore na koleso, ktoré mu vzalo robotu. Nikto si netrúfa povedať, či je za to vďačný. Lenže koleso treba opatrovať. Osku treba mazať, klin kontrolovať, plachtu po vetre zošiť. Pán Závora chodil hore každé ráno a každý večer a nosil so sebou nádobu s lojom.
Dni sa medzitým skrátili. Ráno chodil po tme a večer po tme, a v strede chodby bola tma tak či tak.
Jedného rána tam zle stúpil a pošmykol sa.
Nič hrozné sa nestalo. Roztrhol si rukáv, odrel si lakeť a nádoba sa mu rozbila o kameň. Loj sa rozlial po zemi, tam, kde naň nikto nevidel — ani on.
Hore už nemal s čím ísť, tak sa otočil a šiel dolu po ďalší. Nový loj sa ale nezháňa za hodinu — mäsiar Hruška ho musí najprv vyškvariť. Kým ho mal, prešli dva dni, a tie dva dni škrípala oska na celú dolinu. Každé popoludnie, keď sa koleso rozbehlo, ju počul každý, kto mal okno na Sokolicu.
Loj zostal ležať v tme.
Na druhý deň sa na tom istom mieste pošmykla pani Kalinová a podvrtla si členok. Nepovedala nikomu nič, len potom tri dni nosila hrušky susede cez plot pomalšie ako zvyčajne.
Juraj ju videl cez plot. Videl, že nohu kladie opatrne, a spýtal sa jej, čo sa stalo. Povedala, že nič. Spýtal sa ešte raz, inak — spýtal sa, kde sa to stalo. To už mu odpovedala. V Slepej chodbe, v tme, asi v polovici. Na niečom mastnom.
A potom urobil to, čo robí vždy. Vzal vedro vody, hrsť piesku a starú handru. Cestou zastal u Luny a vzal ju so sebou.
Luna dnu nešla. Zostala stáť pri dolnom ústí a nahlas rátala, a on na každé číslo spravil jeden krok. Keď prestal vidieť, zavolal. Keď na druhej strane zase uvidel, zavolal znova.
Iskra zostala pri Lune, na kraji tmy. Za ohybom ju zakryla skala a k Jurajovým rukám jej svetlo nedošlo.
Juraj ju nezavolal. Vedel, pri kom je jej teraz treba viac.
Drhol na kolenách dobrú hodinu. Potom prešiel celý ten úsek ešte raz, dlaňou po kameni, aby si to skontroloval.
A vyšiel von s mokrými kolenami a s vecou, akú dovtedy nepoznal: nevedel, či to dokončil.
Nedalo sa to zistiť. Ruka nájde len to, čoho sa dotkne. Kus, ktorý vynechal, by našiel až ten, kto sa naň postaví.
„Nejde o loj,” povedal večer. „Ide o to, že tam nevidno.”
„Sto krokov,” dodal. „Z toho je tma asi na tridsiatich.”
„Na tridsiatich štyroch,” povedala Luna. Rátala to.
3. V tej chodbe nesmie horieť nič
Juraj sa najprv spýtal.
Pred mesiacom by to neurobil. Pred mesiacom by siahol do vrecka po klbko drôtu a šiel by to skúšať sám. Tentoraz zobral Lunu a zašli spolu k pánovi Závorovi na pílu. Tam sa ho spýtal, či v tej chodbe niekedy niečo svietilo.
„Nie,” povedal pán Závora. Povedal to pomaly, ako hovorí všetko. „A viem prečo. Ono tam ťahá.”
Ťahalo tam naozaj. Chodba je otvorená na oboch koncoch a jeden koniec je vyššie ako druhý, takže ňou stále ide vzduch. Nie vietor. Len taký tichý, vytrvalý prievan, ktorý si človek uvedomí až vtedy, keď si niečo zapáli.
Juraj počúval a v hlave si to už staval. Luna počúvala tiež a nepovedala nič, lebo sa mu to práve skladalo. Ak prievan zhasína plameň, ktorý stojí na zemi, tak plameň treba zavesiť vyššie a z jednej strany ho prikryť. Znelo to rozumne a na prahu drevárne to aj vyzeralo rozumne.
Juraj si najprv nakreslil, čo chce postaviť. To bola nová vec — odkedy sa na Sokolici lámal šarkan, kreslil vždy skôr, než siahol na drevo. Nakreslil lampáš zavesený na drôte, drôt zaklinený do pukliny v stene, a k tomu šípku, ktorá ukazovala, kadiaľ ide vzduch.
Lampáš si požičali od starkej Boženy — ten istý, čo horel na námestí celú noc, keď v Medzihorí zhaslo všetko ostatné. Potom to postavil. Zaklinil drôt do pukliny v stene presne uprostred tmavého úseku a ohol ho do háčika, presne ako na nákrese. Luna mu pritom držala lampáš, aby mal obe ruky voľné, a telom ho kryla pred prievanom, lebo inak nevydržal horieť ani chvíľu. Trvalo im to popoludnie.
Potom lampáš zavesili, zapálili a išli preč. Juraj pritom rátal kroky, lebo chcel vedieť, ako ďaleko z toho svetla bude ešte vidieť.
Zhasol mu na trinástom.
Na námestí totiž neťahá. V chodbe áno.
Vrátil sa, zapálil ho znova a prikryl ho z jednej strany plechom, ktorý odstrihol zo starého vedra v drevárni. Lampáš horel a osvetľoval plech. Ostatné nie.
Boženin lampáš nemá sklo. Sklo sa v doline nevyrába a na lampáš ho sem nikto nikdy nedoniesol. Plameň chránia len štyri plechové stienky s okienkami, hore po okraji začiernené od sadží, a Juraj si spočiatku myslel, že to stačí.
Lenže tie okienka nie sú na to, aby plameň zavreli. Sú na to, aby dýchal. Jednými ide dnu vzduch, druhými von dym. Na námestí to stačí. V chodbe, kadiaľ ide vzduch stále a jedným smerom, prejde okienkami rovno k plameňu.
Skúsil fakľu. Fakľa horela statočne a bolo z nej vidieť, ale v úzkej chodbe sa dym nemal kam podieť. Juraj z nej vyšiel s očami ako králik a kašľal až do večere. Luna ho čakala pri ústí. Na to, ako vyzerá, nič nepovedala. Iba sa usmiala a otočila sa nabok, aby to nevidel.
A bola tu ešte jedna vec, ktorú si všimla Luna a ktorá bola horšia než dym.
„Aj keby to horelo,” povedala, „tak to niekto musí držať. A ľudia tade nosia veci. Nemajú voľnú ruku.”
Sedeli na prahu drevárne a dlho mlčali obaja. Potom Juraj povedal to, čo bolo treba povedať, aj keď sa mu to hovorilo zle, lebo oheň mal rád.
„Tak v tej chodbe nesmie horieť nič.”
Iskra nad nimi svietila naplno, hoci obaja mlčali.
4. Škvrna na Hruškovej stene
Myšlienka prišla na námestí. Prišla presne tak, ako prichádzajú myšlienky: len tomu, kto nad tou vecou sústredene rozmýšľa už dlho.
Bolo poludnie. Mäsiar Hruška mal nad dverami starú plechovú tabuľu, na ktorej už roky nebolo čo prečítať. Slnko v tom čase chodilo nízko, dostalo sa na ňu a hodilo na protiľahlý múr bielu škvrnu veľkosti taniera.
Juraj stál rovno pod tou škvrnou a nevidel ju.
Luna, ktorá bola o dvadsať krokov ďalej a zakopla pritom o obrubník, ju videla hneď.
„Juraj.”
„Čo?”
„Za tebou svieti stena.”
Juraj sa otočil. Pozeral sa na tú škvrnu dlho. Potom sa pozrel na tabuľu nad Hruškovými dverami, potom na slnko, potom zase na stenu, a Luna mlčala a nechala ho, lebo vedela, že sa mu to práve skladá.
„To nehorí,” povedal nakoniec.
„Nie.”
„A nikto to nedrží.”
„Nie.”
Mäsiar Hruška vyšiel z dverí a zasmial sa. Zasmial sa prvý, tak ako vždy, a až potom sa spýtal čomu.
„Stojíte mi oproti dverám,” povedal.
„Kvôli tej vašej tabuli,” povedal Juraj.
Hruška sa pozrel hore na tabuľu. Potom na bielu škvrnu na múre oproti. Potom zase na tabuľu. Trvalo mu to chvíľu, ale na jeho tvári bolo vidieť presne tú chvíľu, keď mu to zapadlo.
„Táto to robí, odkedy ju mám,” povedal pomaly. „Ja som si myslel, že to robí každý plech.”
„Nerobí,” povedala Luna. „Len ten vyleštený.”
Mäsiar Hruška si tú tabuľu utieral kúskom vrecoviny každý piatok. Nie preto, aby svietila. Preto, že sa mu nepáčilo, keď je nad jeho dverami niečo zaprášené.
„Takže ja tu každý piatok leštím svetlo,” povedal, „a ani som o tom nevedel.”
A zasmial sa aj na tom, tentoraz až po tom, čo to pochopil.
Potom sa spýtal, načo ju potrebujú. Juraj mu to povedal celé, od rozliateho loja až po zhasnutý lampáš, a fakľu nevynechal.
Tabuľu im požičal. Povedal, že mu aj tak zavadzia, čo nebola celkom pravda, ale bolo to od neho pekné.
5. Požičané svetlo
Stavali to tri dni. Z každého dňa im pritom patrila len jedna hodina okolo poludnia: dovtedy stojí slnko za Sokolicou, potom za Bralom, a do dolného ústia chodby dovidí iba na tú chvíľu medzi tým. Predtým sa čakalo. Potom už nemalo zmysel skúšať nič.
Prvý deň patril tabuli. Juraj ju vyleštil popolom, lebo popol je jemný ako múka a plech po ňom zostane hladký. Raz mu to povedala starká Božena — že takto sa odjakživa leštia svietniky a že to vie každý, kto niekedy niečo leštil. Potom tabuľu postavili do dolného ústia chodby na tri kamene tak, aby sa dala natáčať, a natáčali ju po malých kúskoch dovtedy, kým slnko neodišlo za Bralo. Svetlo išlo dnu a zastavilo sa na prvom lome.
Druhý deň išiel na prvý lom plech zo starého vedra — ten istý, ktorým Juraj predtým márne prikrýval lampáš. Teraz mu konečne bol na niečo. Svetlo sa oň odrazilo, prešlo za lom, tam sa rozbehlo po strope a stratilo sa.
„Treba to na konci rozptýliť,” povedala Luna. „Nie poslať ďalej.”
Tretí deň teda nedali na druhý lom plech, ale dosku natretú vápnom. Dala im ju pani Kalinová a boli to predtým dvere od kurína.
Prvý plech chytil poludňajšie slnko a poslal ho na druhý. Druhý ho poslal na bielu dosku. A biela doska ho nehodila ďalej ako ostrý lúč, ale rozprestrela ho — mäkko, rovnomerne, bez okrajov — po celom strede Slepej chodby.
Juraj a Luna stáli v strede chodby a videli si na ruky.
Svetlo tam bolo bledé. Nedalo sa pri ňom čítať a nedalo sa ním nič zohriať. Ale bolo ho presne toľko, koľko treba, aby človek videl, kam stúpa.
A nehorelo. A nikto ho nedržal.
Iskra priletela doprostred toho bledého svetla a zostala tam visieť.
„Odkiaľ je?” spýtala sa.
„Zvonku,” povedal Juraj.
„Ale je tu.”
„Je tu, ale nie je odtiaľto.”
Iskra na chvíľu zhasla a zase sa rozsvietila, čo u nej znamenalo, že rozmýšľa. „Tak potom je tu, alebo tam?”
„Aj tu, aj tam,” povedala Luna. „To svetlo sme si len požičali.”
A Iskre to nešlo do hlavy. Nie preto, že by bola hlúpa. Naučila sa za tých pár týždňov toľko vecí, že by sa to Jurajovi nezmestilo do zošita. Ale jednoduché veci jej vždy robili najväčšie problémy, a toto bola jednoduchá vec.
Z chodby vyšli, až keď z nej svetlo odišlo — a odišlo skôr než oni.
Večer sedeli pred drevárňou a nad Bralom stál mesiac, takmer v splne.
„Aj to je požičané,” povedala Luna. „Mesiac nesvieti. Mesiac len vracia, čo mu dá slnko.”
Iskra sa dlho pozerala hore.
„A vie o tom?”
Luna otvorila ústa a zase ich zavrela, lebo na to sa nedalo odpovedať.
„Moja prababka ho mala radšej ako hviezdy,” povedala potom. „Otília. Zomrela dávno predo mnou. Nikdy som sa jej nemohla spýtať prečo.”
Iskra na to nepovedala nič a to bolo z jej strany dobre.
6. Štyri časti jedného príbehu
O tej bielej škvrne v chodbe vedelo do troch dní celé mestečko.
A vtedy sa ukázala vec, ktorú nikto nečakal. Vyšlo najavo, že o Slepej chodbe nemá nikto celý príbeh. Každý mal kúsok pravdy, každý ten kúsok hovoril inak a každý z tých ľudí si bol svojím kúskom istý.
Starká Božena povedala, že keď bola dievča, chodilo do stredu chodby o poludní šikmé svetlo. Prišlo zhora, prešlo cez celú šírku chodby a skončilo na stene svetlou škvrnou. Vraj do tej škvrny dávali dlane. Bola vtedy presne tak vysoko, aby na ňu dieťa dočiahlo, a bola to taká detská hra: kto sa jej dotkne prvý a komu na ruke ostane najdlhšie.
Pekár Vrábeľ povedal, že to nie je pravda. Celý život chodí tade pre drevo do pece a v strede chodby nikdy, ale nikdy nič nevidel. A Vrábeľ nie je človek, čo si vymýšľa.
Zvonár Kubík povedal, že v strede kvapkalo. Že tam mal ako chlapec vždy mokrý golier a že si to pamätá, lebo v zime to bolo nepríjemné.
A pani Kalinová povedala, že keď bola malá, videla raz zhora na doske kľačať človeka. Mal pri sebe vedro a niečo tam robil rukami. Myslela si vtedy, že niečo zbiera.
Na námestí sa o tom začalo hovoriť naraz. Hruška sa smial, Vrábeľ krútil hlavou, Kubík opakoval to o golieri a Božena si sadla na lavicu pod namaľované more, lebo ju bolela noha.
Iskra nad nimi zbledla na chvejúcu sa čiarku tenkú ako vlas.
Juraj to videl a nahneval sa. „Traja z nich sa musia mýliť.”
„Ktorí?” spýtala sa Luna.
„Neviem. Niektorí.”
„Sú štyria,” povedala Luna. „Tak mi ukáž tých troch, ktorým neuveríme.”
Juraj sa pozrel na Boženu, ktorá mu od malička dávala prvý krajec. Na Vrábeľa, ktorý má pec, čo nevychladla ani raz za celý jeho život. Na Kubíka, ktorý zvoní o piatej aj s opuchnutou nohou. Na pani Kalinovú, ktorá nosila hrušky susede cez plot a nikdy pri tom nečakala na poďakovanie.
Neukázal na nikoho.
Tak to urobili inak a trvalo im to celý deň.
Išli za každým zvlášť. Nie na námestie, kde všetci hovoria naraz, ale k nemu domov, kde hovorí jeden. Juraj otvoril zošit s nadpisom POKUSY S ISKROU na čistej strane a hore napísal ČO KTO VIDEL V CHODBE. Luna sa pýtala a on písal.
Keď mu Luna dorozprávala, čo počula, odložil ceruzku. To je uňho to isté, ako keď odloží kladivo.
Večer mali štyri riadky pod sebou a pozerali sa na ne pri sviečke.
Božena — šikmé svetlo, škvrna na stene. Keď bola dievča.
Kubík — kvapkalo. Keď bol chlapec.
Kalinová — človek na doske s vedrom. Keď bola malá.
Vrábeľ — nikdy nič. Celý život.
A vtedy to Luna uvidela. Štyri riadky pod sebou vyzerajú celkom inak než štyri hlasy naraz na námestí.
„Oni nehovoria o tej istej chodbe. Oni hovoria o tej istej chodbe v rôznych časoch.”
Božena a Kubík sú takmer rovnako starí. Boli deťmi v tej istej dobe a chodili tou istou chodbou. Kalinová je oveľa mladšia. A Vrábeľ je najmladší zo štyroch.
Nikto z nich neklamal. Svetlo aj voda chodili tou istou dierou a chodili naraz. Božena si pamätá svetlo, lebo sa naň dívala. Kubík si pamätá vodu, lebo mu tiekla za golier. Nie sú to dve chodby. Sú to dvaja ľudia, ktorí v tej istej chodbe pozerali inam.
Potom prišiel na dosku človek s vedrom. Toho videla Kalinová, keď bola malá.
A potom už nebolo ani svetlo, ani voda. Do takej chodby sa narodil Vrábeľ.
„Nie sú to štyri príbehy,” povedala Luna. „Je to jeden príbeh a štyri časti z neho.”
Iskra sa rozsvietila tak, že bolo vidieť do rohov izby.
Čo je v tomto príbehu ukryté
Toto je pre teba, čo čítaš. Pripomeňme si, čo sa v príbehu stalo a čo nám to môže povedať.
Aj to, čo nie je naše vlastné, môže pomôcť druhým. Iskra sa pozerala na mesiac a čudovala sa svetlu, ktoré nebolo jeho. Mesiac odrážal slnečné svetlo, no v noci vďaka nemu bolo lepšie vidieť. Podobne je to s poznaním: nemusíme myšlienku sami vymyslieť, aby sme jej rozumeli a vedeli ju vysvetliť ďalšiemu človeku. Môžeme sa ju naučiť od niekoho, kto sa ju tiež naučil od iných.
Aj poctivo urobenú prácu potrebujeme skontrolovať. Juraj loj drhol dlho. Rukou však našiel len miesta, ktorých sa dotkol, a v tme nevedel, či niečo nevynechal. Jeho námaha mala zmysel, ale na overenie výsledku nestačila. Keď nám o veci chýba niečo dôležité, nemusíme si všimnúť chybu. Preto sa pýtame, pozorujeme a skúšame. Tak sa môžeme učiť aj počas práce.
Keď o tej istej veci hovoria ľudia rozdielne, nemusí sa mýliť nikto z nich. Božena si pamätala svetlo. Kubík vodu. Boli deťmi v tom istom čase a chodili tou istou chodbou, len si všímali niečo iné. Kalinová videla človeka s vedrom a Vrábeľ už poznal chodbu bez svetla. Ich skúsenosti sa navzájom nevylučovali. Keď deti zistili, čo kto zažil a kedy, pochopili oveľa viac než z jedinej výpovede.
Keď je tých ľudí veľa, nemôžeme ich všetkých len tak odmietnuť. Juraj povedal: „Traja z nich sa musia mýliť.“ Luna sa spýtala, ktorí. A on na nikoho neukázal. Bolo by jednoduchšie vybrať si jednu odpoveď a ostatných nepočúvať. Jednoduchšie ale neznamená pravdivejšie. Každý z nich vedel niečo, čo ostatní nevedeli. Preto malo zmysel vypočuť všetkých a ich skúsenosti porovnať. A keby sa aj niekto pomýlil, ešte by to neznamenalo, že klamal: človek môže hovoriť nepravdu aj bez toho, aby chcel niekoho oklamať.
Juraj Tušš
