2/ Nitka, ktorá vytiahne povraz
Kto pri začiatku tohto príbehu nebol, nech si to dá povedať v skratke. Luna našla v prababkinom kalendári Vlasaticu, ktorá sa vracia raz za osemdesiatštyri rokov a vidno ju len štyri večery, a tie prichádzajú práve teraz. Dovidieť na ňu je však len zo skalného zuba nad lúkou pri holom kameni. Lunin ďalekohľad Kukátko sa tam po sutine vyniesť nedá tak, aby sa cestou nerozbil.
Juraj hádzal kotvičku s motúzom devätnásťkrát a nedoletela ani do tretiny skaly. A pán Závora od starej píly im povraz nepožičal. Povedal im, že to sa nedá, lebo tam hore už dvakrát postavil veterné koleso a dvakrát oň prišiel. A bál sa o nich, lebo už raz videl, ako sa niečo hore vytiahne a dolu spadne.
Cestou domov nebola Iskra pokojná ani na chvíľu.
„Ako to vie?" pýtala sa. „Že sa to nedá. Ako to vie?"
„No... skúšal to."
„Skúšal koleso. Nič iné neskúšal."
Vzniesla sa Jurajovi pred oči.
„Vy máte dve kôpky, však?" povedala. „Na jednej sú veci, ktoré sú. Na druhej veci, ktoré nie sú. A ja neviem, kto ich tam ukladá."
„No... tie, čo sa dajú, sú na jednej. A tie, čo sa nedajú, na druhej," povedala Luna opatrne.
„A kým to niekto prvý raz spravil?" spýtala sa Iskra. „Kým prvý človek na svete niečo spravil — na ktorej kôpke to dovtedy ležalo?"
Okolo prešla suseda s košíkom, pozdravila deti a Iskru nevidela.
„Na tej druhej," povedal Juraj pomaly.
„Tak potom je tá druhá kôpka na nič."
Nepovedala to drzo. Povedala to ako niekto, kto naozaj nerozumie. A práve preto to Juraja trafilo tak, že sa v ten večer nedostal k jedlu.
V drevárni si sadol k stolu a dlho nerobil vôbec nič, čo bolo na ňom to najnezvyčajnejšie zo všetkého. Luna sedela vedľa neho.
Ale boli tam len telom. Juraj sa v duchu hneval na seba a na devätnásť hodov, Luna rátala večery a ani jeden z nich nepovedal nahlas nič, čo by bolo pre toho druhého.
Preto Iskra medzi nimi skoro zhasínala.
„Vy ste tu obaja," povedala tenko, „a aj tak tu nie ste spolu."
Ani jeden z nich neodpovedal, a to bolo na tom to najhoršie.
Zostávali tri večery.
2. Sokoly
Na druhý deň popoludní sedela Luna na prahu, chrbtom opretá o zárubňu, a dívala sa hore.
Robila to, čo vedela najlepšie: pozerala sa dlho na niečo, na čo sa každý deň pozerá celé mestečko.
Nad Sokolicou krúžili sokoly. Bolo to jedno z posledných teplých popoludní toho roku a sokoly to vedeli skôr než ľudia.
Vytiahla zošit a napísala doň tri veci, presne tak, ako si písala čísla pri hviezdach.
Po prvé: sokol ide hore a krídlami pri tom nemáva.
Po druhé: ide hore vždy nad tým istým miestom, nad tým holým kameňom na lúke.
Po tretie: robí to popoludní. Nie ráno. Vždy až vtedy, keď je ten kameň od slnka horúci.
Iskra sa nad zošitom zastavila.
„Tak ten vzduch tam ide hore aj vtedy," povedala, „keď v ňom nie je sokol."
O hodinu neskôr išli deti okolo píly. Po povraz už nešli, tak sa ani nezastavili.
Závora na dvore rovnal dosky a reptal si popod nos, ako si reptá človek, ktorý je zvyknutý byť sám.
„...a to koleso, to bola aj tak čudná vec. Rozbehlo sa mi poriadne až po obede. Ráno stálo ako zabité. A vietor tam hore fúka od rána do večera, o ten nikdy nebola núdza."
Zobral dosku a odniesol ju. Vôbec si nevšimol, že to niekto počul.
Deti stáli pri plote a nehýbali sa. Luna veľmi pomaly otočila hlavu k Jurajovi. Iskra medzi nimi sa rozhorela tak, že cez plot padol tieň.
Pán Závora nedostal zlý výsledok. Dostal údaj. Nosil ho vo vrecku štyridsať rokov a nikdy si ho neprečítal, lebo si zapamätal, že to nevyšlo, a zahodil, čo pri tom videl.
3. Hore treba najskôr dostať niť
Večer chodil Juraj po drevárni sem a tam.
„Ja som tú kotvičku hádzal devätnásťkrát," povedal. „A všetko, čo hodíš, spadne. Čím vyššie to letí, tým ťažšie to je. Musí to ísť hore samo. Tak ako tie sokoly."
Zastal.
„A ešte jedna vec. My to máme celé naopak. My sa snažíme dostať hore Kukátko — a Kukátko je zo všetkého, čo máme, to najnemotornejšie."
Otočil sa k Lune.
„Hore treba najskôr dostať niť."
Luna sa naňho pozrela a chvíľu nič nehovorila. Potom sa jej to poskladalo.
„A niť je taká ľahká," povedala pomaly, „že ju hore vynesie aj obyčajný šarkan z papiera."
„Presne tak. Šarkan vynesie niť. Niť potom vytiahne šnúru. Šnúra vytiahne povraz. A po povraze pôjde hore Kukátko."
Tenká vec dokáže vytiahnuť hrubú. Toto je jedna z tých viet, ktoré vyzerajú ako myšlienky o povrazoch, a nie sú.
Na druhý deň popoludní vyskúšali prvého šarkana. Bol z novín a chvost mal z handry. Vydržal presne do prvého poriadneho nárazu vetra, po ktorom sa roztrhol po celej dĺžke a spadol dolu do rokliny.
Luna zavrela oči.
Juraj sa nehýbal. Díval sa dolu, ale nie na šarkana. Na to, ako padal.
„Videla si to?"
„Videla som, že sa roztrhol."
„Áno. Ale kým padal, pri kameni sa mu to najprv zdvihlo. Až potom šiel dolu. Tam vzduch ide hore a tu ide dolu."
Sadol si rovno do trávy a začal do zošita kresliť šípky.
„Toto by sme bez neho nevedeli," povedal.
„Takže on nebol pokazený?" spýtala sa Iskra.
„Bol pokazený," povedal Juraj a kreslil ďalej. „Ale zostalo mi po ňom niečo. Zostala mi mapa."
4. Povraz z kúskov
Povraz nemali a druhý raz oň pýtať nešli. Tak chodili po Medzihorí od domu k domu a zbierali ho po kúskoch, a nikomu pri tom nič nevysvetľovali, lebo na to už nebol čas.
Pekár Vrábeľ im dal plátno z vreca od múky a klbko motúza. Nespýtal sa načo. Poznamenal len, že keby náhodou niečo bolo treba, on je hore skôr než celá dedina, má dva lampáše a rád sa na to pôjde pozrieť.
Starká Božena odviazala šnúru na bielizeň aj s dvoma štipcami, ktoré na nej zostali visieť. Ani ona sa nespýtala. Iba ich pohladila po hlave, čo je horšie ako sto otázok.
Potom kus od studne. Kus z konskej ohlávky. A jeden kus, o ktorom dodnes nikto nevie, odkiaľ bol.
V drevárni ich Juraj zauzľoval, a každý uzol dvakrát vyskúšal: zavesil naň vedro s kameňmi a potiahol. Ktorý sa čo len pohol, ten rozviazal a uviazal odznova.
„To musíš robiť pri každom?" spýtala sa Luna.
„Pri každom dvakrát."
„Prečo dvakrát?"
„Lebo na ňom bude visieť Kukátko," povedal Juraj. „A Kukátko je tvoje."
Ten večer bol v drevárni najtichší z celého týždňa, a bol pritom najdôležitejší.
Nič sa nestavalo. Kreslilo sa.
Tvar krídla. Dĺžka chvosta. Kde bude stáť Juraj a kde Luna. Odkiaľ sa púšťa. Kde bude hore Vrábeľ. Šípky vetra z popoludňajšej mapy, prekreslené načisto.
„A keď sa niť pretrhne?" spýtala sa Luna.
„Tak pustíme a odstúpime. Nikto za ňou nebeží. Ani ty, ani ja."
„A keď sa pretrhne aj s povrazom?"
„Nesmieme stáť pod ním. Preto budeme tu," ukázal na papieri. „Nie tu."
A hoci v tej drevárni bolo ticho tak, že bolo počuť ceruzku po papieri, s každou dokreslenou čiarou bola Iskra medzi nimi silnejšia. Lebo tentoraz mlčali nad tým istým papierom.
Ku koncu už nebolo treba sviečky.
5. Šarkan
Zostával posledný večer. Šarkana vypúšťali popoludní z lúky pri holom kameni, keď bol ten kameň od slnka horúci — tak, ako to hovorili sokoly, a tak, ako to štyridsať rokov hovorilo aj Závorovo koleso.
Šarkan z vreca od múky sa zdvihol, chytil ho stúpajúci vzduch a šiel hore bez toho, aby ním niekto trhal. V kruhoch, vyššie a vyššie, presne ako sokol.
Nitka sa odvíjala.
Hore na rímse načiahol Vrábeľ ruku a chytil ju. Vyšiel tam hneď ráno, tou cestou zdola od východu, s prázdnymi rukami — a bol na to hrdý tak, že to celý ďalší týždeň hovoril každému, kto si prišiel po chlieb.
Potom už len: nitka vytiahla šnúru, šnúra vytiahla zauzlený povraz a povraz sa napol od lúky až hore na rímsu. Vrábeľ ho hore obtočil okolo skalného zuba a uzol dvakrát preveril, lebo videl, ako to robí Juraj.
Dole na lúke prišla konečne na rad kladka z prvého večera. Nasadili ju na napnutý povraz a zavesili na ňu Kukátko, obalené v plátne z vreca od múky. Povraz ostal pevne na mieste a len niesol. Hýbala sa iba šnúra: jeden jej koniec bol uviazaný o kladku, druhý mal hore v rukách Vrábeľ.
Vrábeľ ťahal a Kukátko išlo po povraze hore pomaly a opatrne, ako vedro zo studne. Juraj rátal uzly, popri ktorých prechádzalo, jeden za druhým.
Luna to sledovala s otvorenými ústami a ani raz nezakopla, lebo nikam nešla.
Hore vyšla hneď potom, s Jurajom, po vlastných. Tou istou cestou od východu, cez sutinu, kde treba obe ruky — a na rímse boli dlho predtým, než sa zotmelo.
Ruky mali prázdne. Jediná vec, ktorá sa po sutine nedá niesť — dlhá a nemotorná — už bola hore.
6. Vlasatica
Posledný večer bol jasný a bez vetra.
Luna sa sklonila k okuláru a dlho nič nepovedala.
Vlasatica nebola ohňostrojom. Bola to rozmazaná svetlá čiarka s mäkkým chvostom, ktorá visela nízko nad tmavým obzorom a vôbec sa nehýbala. Vyzerala plachá. Vyzerala ako niečo, čo nechce byť vyrušené.
Luna sa narovnala.
„Ja som myslela, že bude väčšia," povedala.
A hneď nato, bez toho, aby si nechala čo len chvíľu:
„Je krajšia."
Potom podala okulár Jurajovi.
A tak ju videli.
Na rímsu v ten večer vyšiel aj pán Závora. Musel ísť tou istou cestou od východu a musel sa vybrať hneď po deťoch, hoci pri píle o tom celé popoludnie nepovedal ani slovo.
Cez plece mal prehodený povraz — celý, nový, nezauzlený.
Nepovedal, prečo prišiel, ani prečo ho doniesol. Položil ho na zem.
Juraj mu nepodal okulár. Podal mu vytrhnutý list zo zošita s mapou vetra z roztrhnutého šarkana.
„Tú polovicu ste našli vy."
„Akú polovicu?"
„Že hore to ide až po obede. Vy ste to vedeli štyridsať rokov."
Závora sa na ten papier díval veľmi dlho. Potom sa sklonil k okuláru a díval sa ešte dlhšie.
„Tak sa to teda dá," povedal napokon.
A potom, tichšie a viac pre seba než pre deti:
„Ja som prestal po druhom raze."
Dolu schádzali po tme a všetci spolu. Vrábeľ vytiahol spod kabáta dva lampáše, lebo to je človek, ktorý ráno vstáva o druhej a vždy myslí aj na cestu späť. Závora šiel prvý a na sutine podával ruku, hoci ho o to nikto nepoprosil.
7. Koleso
Na druhý deň popoludní stáli pri zvyškoch kolesa.
Juraj naň nesiahol. Ruky mal vo vreckách a položil otázku, ktorú by pred týždňom nepovedal ani za dvadsať korún:
„Pán Závora, a ako ste to mali postavené?"
Závora sa naňho pozrel. Potom si čupol, zobral palicu a začal kresliť do prachu.
Kreslilo sa dlho a nakreslilo sa toho veľa. Kde stálo koleso. Aké malo lopatky. Ako mu ich vietor oba razy vylomil a z ktorej strany vtedy vietor udrel.
A práve pri tom poslednom si Luna kľakla vedľa neho a dokreslila do prachu svoje šípky.
Lebo vietor nad holým kameňom neudiera. Vietor tam ťahá hore. A koleso, ktoré Závora postavil, stálo o dvadsať krokov ďalej po hrebeni, na samej hrane, kde vietor naráža a padá dolu ako kladivo.
„To som nikdy nevidel," povedal Závora.
„Vy ste sa dívali na koleso," povedala Luna. „My sme sa dívali na sokoly."
Až potom sa vzalo drevo.
Robili na tom do konca týždňa. Závorov povraz, štyri ruky, potom päť, a napokon aj šesť, lebo hore vyšiel aj Vrábeľ a nechcelo sa mu ísť domov. Postavili ho o tých dvadsať krokov bližšie ku kameňu, tam, kde vietor ťahá.
Koleso sa pohlo v piatok. Pomaly, neochotne, so zavŕzganím, ktoré bolo počuť až dolu na pílu.
A rozbehlo sa až po obede — presne tak, ako to Závora hovoril štyridsať rokov a nikto ho nepočúval, ani on sám.
Od kolesa viedla dolu k píle dlhá slučka lana na drevených kladkách, priviazaných o buky popri ceste – jednou stranou dolu, druhou späť hore, ako remeň na kolovrátku. Hore sa točilo koleso, dole sa točil kotúč, a medzi tým bola len tá dvojitá čiara cez svah, ktorú si deti potom kreslili do zošita ešte celý týždeň.
Od toho dňa už kôň pri píle drevo ťahať nemusel.
8. Najprv je to len v hlave
A ešte jedna vec, celkom malá.
Na klinec v drevárni pribudol nový obrázok. Šarkan z vreca od múky, šípky vetra dokreslené zboku a v rohu devätnásť čiarok, aby sa nezabudlo, koľkokrát to predtým nešlo.
Visí hneď vedľa tej vetrom poháňanej mlynčekovej veci, čo mala roztáčať kolotoč pre susedove mačky.
Prázdne miesto vedľa nej už prázdne nie je.
Iskra sa Juraja ešte v ten týždeň spýtala, kto vlastne ukladá veci na tú druhú kôpku. Na tú, kde sú veci, ktoré nie sú.
Vtedy jej nevedel odpovedať. Odpoveď mu prišla až neskôr, a znela takto:
Výmysel nie je vec, ktorá nie je. Je to vec, ktorá ešte nie je hotová.
Kým si niečo nevieš predstaviť, nevieš to postaviť. A čím podrobnejšie si to predstavíš, tým menej dreva pri tom pokazíš.
Keď sa pomýliš, nezostaneš s prázdnymi rukami. Zostane ti návod, kade nabudúce nechodiť. Zostane ti skúsenosť, ktorú si predtým nemal. Zostane ti mapa.
A keď ti niekto povie, že sa to nedá, väčšinou to nie je zlý človek. Väčšinou to skúšal — a prestal o jeden raz skôr, než mal.
Povraz na Sokolici tam zostal visieť celú zimu. Hore hrubý povraz, pod ním šnúra a celkom naspodku tenká nitka, ktorá to celé začala.
Každú z tých vecí vytiahla hore tá tenšia pred ňou. Povraz vytiahla šnúra, šnúru vytiahla nitka a nitku vyniesol šarkan.
A šarkana nevytiahol nikto. Ten bol ušitý podľa obrázka, ktorý dnes visí v drevárni vedľa nákresu kolotoča pre susedove mačky.
A ten obrázok vznikol jeden večer pri sviečke, keď sa dve deti skláňali nad tým istým papierom a rozprávali si, ako to spravia.
Tak to chodí. Najprv je to len v hlave.
Čo je v tomto príbehu ukryté
Povedané celkom priamo, bez obrazov — aby to nikomu neušlo.
Výmysel nie je nezmysel. Je to vec, ktorá ešte nie je hotová. Všetko, čo dnes existuje, bolo najprv len nápad v niekoho hlave. Aj lietanie bolo kedysi vec, o ktorej sa hovorilo, že sa nedá.
Nepodarený pokus nie je stratou času. Zakaždým sa pri ňom dozvieš niečo, čo si predtým nevedel. Že nad holým kameňom ide vzduch hore, vyčítala Luna zo sokolov. Roztrhnutý šarkan k tomu pridal mapu: ukázal, kde presne ho treba púšťať a čo na ňom treba zmeniť.
„To sa nedá" nehovoria zlí ľudia. Väčšinou to hovoria tí, ktorí to naozaj skúšali — a prestali o jeden pokus skôr, než mali. A často skúšali čosi celkom iné než to, o čom sa práve hovorí. Preto stojí za to spýtať sa: a čo presne ste skúšali?
Odpoveď býva často priamo pred očami. Sokoly nad Sokolicou krúžili každé popoludnie a videlo ich celé mestečko. Vidieť nestačí. Treba sa dívať dlho a všímať si, čo sa opakuje.
Malá vec dokáže vytiahnuť veľkú. Nitka vytiahla šnúru, šnúra povraz, povraz ďalekohľad. Presne tak funguje aj myšlienka: sama neváži nič, a predsa za sebou vytiahne skutočnú vec.
Keď niečo nevieš, spýtaj sa. Juraj sa napokon spýtal pána Závoru, ako mal koleso postavené — a to, čo si Závora nosil vo vrecku štyridsať rokov, bolo zrazu na osoh obom. Jedna otázka ušetrí aj štyridsať rokov.
Spolu sa dá viac než sám. Povraz na Sokolici bol pozliepaný z kúskov, ktoré dalo celé mestečko, a veterné koleso postavilo nakoniec šesť rúk. Ani jedno by sám nedokázal nikto.
A na krásne veci sa človek nepozerá sám. Preto je v kalendári napísané videli sme a nie videla som.
Juraj Tušš
