1/ Kalendár na povale
Od toho rána, keď sa pri studni stalo niečo zázračné, prešli takmer tri týždne a bol stále ten istý október.
Kto pri tom nebol, nech si to dá povedať v skratke. Do Medzihoria prišiel jeden utorok voz so sivými škatuľami a ľudia si ich kúpili, lebo vyzerali útulne. Potom sa do nich jeden po druhom zatvorili. Studňa na námestí prestala dávať vodu, zvon prestal zvoniť a nad dolinou skoro zhasla celá Veľká sieť.
Do poriadku to dali dve deti a jedno svetielko, ktoré vidia len deti. Rozhodujúca cesta im trvala jednu jedinú noc; v Medzihorí sa všetko dovŕšilo až nasledujúce dopoludnie pri studni.
Kto chce vedieť, ako presne a prečo, ten si musí vypočuť celý príbeh o Veľkej sieti. My začíname takmer tri týždne po tom ráne.
Za tie tri týždne sa v Medzihorí veľa vecí vrátilo tam, kde mali byť. Zvon zvonil o piatej. Studňa dávala plné vedro každému, kto z nej ťahal vodu pre celú ulicu. Pán Škrupka dotĺkol z dosiek svojich škatúľ prístrešok nad lavicu na námestí a chodil pod ním sedávať aj vtedy, keď nepršalo.
A jedna vec sa nevrátila vôbec.
Iskra sa v to ráno pri studni rozdelila, a to sa nedá vziať späť.
Odvtedy nesedí na svete jedna. Sedí ich toľko, koľko je v doline miest, kde sa dve dlane naozaj držia — jedna na plote medzi pani Kalinovou a jej susedou, jedna nad lavicou pred mäsiarstvom, jedna v pekárni, kde ich je vlastne stále nejako priveľa.
Vidia ich len deti. To sa nezmenilo.
Juraj sa hneď v prvých dňoch pýtal na vec, ktorú mu nikto nevedel vysvetliť: ktorá z nich je tá ich. Chodil po námestí, obzeral si ich jednu po druhej a hľadal medzi nimi tú, ktorá sa ho ešte pred tým ránom pýtala, načo sú topánky.
Trvalo mu štyri dni, kým prestal.
Nie preto, že by ju na námestí našiel. Preto, že raz večer sedeli s Lunou na schode pri drevárni, nehádali sa a nič nechceli, a vo vzduchu medzi nimi sa rozsvietilo presne to isté, čo tam svietilo predtým.
„Kde si bola?" spýtal sa jej.
„Ja som nikde nebola, a zároveň som bola všade," povedala Iskra. „Som medzi vami, keď jeden druhého naozaj vnímate."
To bola odpoveď, s ktorou sa Juraj doteraz celkom nezmieril. Prestal sa pýtať, čo nie je to isté.
Iskra sa za tie tri týždne naučila strašne veľa. Vedela, načo sú topánky, čo je to jarmok a prečo si ľudia podávajú ruky, hoci sa pritom nič neodovzdáva.
Ale zostali jej veci, ktoré jej nešli do hlavy ani po piaty raz — a boli to stále tie isté, ktoré sa deťom zdali najjednoduchšie.
A práve o jednej z nich je tento príbeh.
2. Kalendár na povale
Na povale u Luny bolo v tú stredu presne toľko svetla, koľko ho pustila jedna škára v šindli. Stačilo to akurát na to, aby bolo vidieť prach — a toho prachu tam bolo toľko, že sa už nedalo povedať, že tam len tak lieta. Ten prach tam býval. Mal tam svoje miesto a nikam sa nechystal.
Luna hore chodievala vtedy, keď dole pršalo. Toho dňa nepršalo, ale ona tam aj tak vyliezla, lebo si spomenula na debnu s papiermi, ktorú tam pred dvoma rokmi videla a odvtedy na ňu myslela asi šesťkrát, čo je na debnu s papiermi celkom slušné číslo.
Boli v nej staré účty, jeden roztrhaný spevník a na spodku hrubý mäkký kalendár s odtrhnutými rohmi.
Na prednej doske stál rok. Bol to rok, v ktorom sa nenarodil nikto, koho Luna pozná.
Luna ho otvorila na októbri a tam, pri jednom dni, bola drobným tlačeným písmom poznámka:
Vlasatica. Vracia sa každých osemdesiatštyri rokov. Vidno ju štyri večery nízko nad východom.
A vedľa tej poznámky boli ceruzkou dopísané dve slová písmom, ktoré Luna nepoznala.
videli sme
Luna sa toho písma dotkla prstom, akoby si chcela overiť, či je naozaj z ceruzky. Bolo. Niekto sedel pred osemdesiatimi štyrmi rokmi pri stole, otvoril si kalendár a napísal doň dve slová pre nikoho.
Zbehla dolu schodmi a na tom jednom schode, ktorý je nižší ako ostatné, zakopla. Kalendár si pritom držala oboma rukami pri hrudi, takže spadla nešikovnejšie, než by musela.
Kalendáru sa nestalo nič.
3. Prababka Otília
V kuchyni sa spýtala mamy, čí ten kalendár bol.
Bol prababkin. Volala sa Otília, mala radšej mesiac než hviezdy a zomrela dávno predtým, než sa Luna narodila. Luna ju nevidela ani na fotografii — vtedy sa ľudia dávali fotografovať málokedy a po prababke nezostala ani jedna.
Viac sa zistiť nedalo. Nikto v dome už nevedel, čo prababka v ktorý večer robila, a už vonkoncom nie pred osemdesiatimi štyrmi rokmi.
Luna sa vrátila hore na povalu a otvorila kalendár znova.
videli sme
Nie videla som. Videli.
Prababka pri tom nebola sama. Kto stál vedľa nej, to už dnes nevie nikto — azda pradedo.
Lune na tom, kto to bol, ani tak nezáležalo. Dôležitejšie jej prišlo, že tam vtedy vôbec niekto bol. Keď človek uvidí niečo také pekné, chce pri tom mať niekoho.
Vlasatá hviezda je taká hviezda, ktorá sa nezdržiava. Priletí, ukáže sa a zase odletí kamsi tak ďaleko, že sa jej cesta späť ráta na ľudské životy, nie na roky.
Osemdesiatštyri rokov je dlhý čas.
Luna pripočítala osemdesiatštyri k roku z prednej dosky a zrátala to trikrát, lebo dvakrát jej to vyšlo rovnako a ona tomu neverila. Potom si to zrátala štvrtý raz, už na papieri, a vyšlo jej to isté.
Vyšiel jej tento rok. A keď sa pozrela, ktorý deň to je, vychádzalo to na tento týždeň.
A keby ju teraz nevidela, ďalšia príležitosť by prišla vtedy, keď bude mať deväťdesiatdva rokov. Luna nemala nič proti tomu, aby mala deväťdesiatdva rokov. Len jej to prišlo veľmi ďaleko na to, aby sa na to dalo spoľahnúť.
4. „Kedy?"
Juraja našla v drevárni, ako rovná ohnuté klince, jeden po druhom, lebo nové sa nekupujú, kým sú staré.
Vysypala to naňho celé naraz a bez poriadku: kalendár, prababka Otília, štyri večery, osemdesiatštyri rokov, dve slová ceruzkou a deväťdesiatdva rokov.
Juraj počúval a nepovedal ani slovo. Len niekde v polovici odložil kladivo, čo bol uňho ten najspoľahlivejší znak, že počúva naozaj.
Keď skončila, spýtal sa jedinú vec.
„Kedy?"
„Tento týždeň," povedala Luna. „Možno už zajtra."
A od tej chvíle to prestala byť Lunina vec. Stala sa z toho spoločná vec, ktorú treba vyriešiť.
5. Hvezdáreň nedovidí
Kam ísť, im bolo jasné obom a nemuseli sa o tom ani dohovárať. Na Sokolici predsa stojí hvezdáreň, a hvezdáreň je od toho, aby sa z nej pozeralo na hviezdy.
Jej dvere sa dajú otvoriť a kupola sa dá otočiť od tej dôležitej noci, keď Juraj vyhrabal spomedzi zubov ozubeného kolesa staré myšacie hniezdo a namazal osku lojom. Vyšli hore tou pohodlnou cestou popri salaši, po ktorej chodí každý rozumný človek. Kukátko niesla Luna cez plece, ako vždy.
Veľký ďalekohľad bol stále pokazený. Prasklina v prednej šošovke mala tvar blesku a nikto v doline nevedel, ako sa taká vec opravuje.
Nevadilo. Luna postavila Kukátko pod štrbinu v kupole a Juraj sa oprel do kolesa.
A vtedy sa ukázalo to, čo im predtým nenapadlo, lebo v hvezdárni boli dovtedy len raz v živote a vtedy sa dívali hore.
Štrbina v kupole ukazuje pás oblohy vysoko nad hlavou. Otáčať sa dá dokola, ale nie nadol. A Vlasatica visela na dlaň nad obzorom, teda presne tam, kam hvezdáreň nedovidí.
Vyniesli teda Kukátko von na prah.
Odtiaľ bolo vidieť celú dolinu, od brodu až po Dymovo, tak ako ju vtedy v noci videli svietiť. Ale na východnom konci hrebeňa stojí skalný zub, o čosi vyšší než celý zvyšok temena, a ten odkrojí z východnej oblohy práve ten posledný kus pri zemi, o ktorý tu išlo.
Luna sa naň dívala dlho.
„Musíme byť tam hore," povedala napokon.
6. Lúka pri holom kameni
Na ten zub vedie jediná úzka rímsa a posledný kus k nej je kolmý.
Hore na hrebeni, pri samej päte toho zuba, je kus rovnej trávy a uprostred nej leží veľký plochý kameň, na ktorom sa v lete vyhrievajú jašterice a na ktorom sa dá po obede zohriať aj chrbát. V Medzihorí sa tomu miestu odjakživa hovorí lúka pri holom kameni. Toto meno si treba zapamätať, lebo tam sa celý tento príbeh o pár dní rozhodne.
„A obísť sa to nedá?" spýtal sa Juraj.
„Dá," povedala Luna. „Zdola, od východnej strany. Dve hodiny hore a na konci sutina, kde sa musíš pridŕžať oboma rukami."
A práve v tom bol ten problém.
Nie v deťoch. Tie po sutine vyjdú, keď si dajú pozor a majú prázdne ruky.
Problém bol v Kukátku. Nie je ťažké — Luna ho nosí cez plece odvtedy, čo ho má. Ale je dlhé, nemotorné a má tri nohy, ktoré sa zachytia o všetko, čo je v okolí. Po sutine, kde treba obe ruky na skalu, ho hore nevynesie ani ona, ani nikto iný — teda nie tak, aby sa cestou nerozbilo.
Rozobrať sa dá, to áno. Rúra dolu z nôh, nohy k sebe. Lenže na poslednom strmom úseku sa človek drží rukami aj nohami a všetko, čo pri tom nesie, sa mu obíja o skalu. A šošovky má Luna v tej rúre vlepené. Vlepila si ich sama.
Iskra sa vznášala medzi nimi.
„A kam chodí medzitým?" spýtala sa. „Tá hviezda."
„Preč," povedala Luna. „Ďaleko. A potom sa vráti."
„To je pekné," povedala Iskra, a myslela to úplne vážne.
Juraj vstal a oprášil si nohavice spôsobom človeka, ktorý sa práve rozhodol.
„Ja to vyriešim."
7. Devätnásť hodov
V drevárni pracoval do noci a bola to pekná robota.
Najprv hák. Tri staré klince do brvna, poohýbané kladivom a pevne zviazané drôtom tak, že to vyzeralo ako maličká kotva. Potom kladka. A nakoniec klbko tenkého motúza, aké má doma každý, kto niekedy viazal snopy.
Iskra sa vznášala pri okraji stola a dívala sa.
„Čo to bude?"
„Kotvička. Vyhodím ju hore na rímsu, zachytí sa a bude držať. Potom po motúze vytiahnem hore kladku, zavesím ju na hák a po nej pôjde Kukátko ako vedro zo studne."
„A trafíš to?"
„Ja to mám v hlave," povedal Juraj a ani nezdvihol hlavu.
Na klinci nad stolom visel starý obrázok tej vetrom poháňanej mlynčekovej veci, čo mala roztáčať kolotoč pre susedove mačky. Vedľa neho bolo prázdne miesto, kde by v ten večer malo visieť niečo nové. Nevisel tam žiadny nákres.
Iskra sa na to prázdne miesto pozrela a nepovedala nič, lebo Iskra sa na prázdne miesta pozerá inak než ľudia — pre ňu to nie je nedostatok, iba miesto, na ktorom sa zatiaľ nič nestalo.
Ráno stál Juraj na lúke pri holom kameni, pod kolmým kusom skaly, a hádzal.
Prvý raz vyletela kotvička na tri jeho výšky a spadla mu k nohám. Piaty raz vyššie. Deviaty raz najvyššie zo všetkých — a stále to nebola ani tretina toho, čo mala dosiahnuť.
Lebo čím vyššie kotvička letela, tým viac motúza za sebou ťahala. A motúz, hoci sám neváži skoro nič, je v polovici tej skaly ťažší než celý hák.
Hádzal devätnásťkrát.
Dvadsiaty už ani nezačal. Sadol si na kameň, lebo mu horela dlaň.
„Juraj," ozvala sa Iskra.
„Čo."
„A čo si videl v hlave, keď si to robil?"
Juraj otvoril ústa a zase ich zavrel.
„Videl som Kukátko hore," povedal napokon. „Videl som, ako už visí na tej kladke. Ako tam hore dostanem kotvičku aj s motúzom, som si poriadne nepredstavil."
A povedal si nahlas to, na čo prišiel vtedy pri vozíku, ktorý mu išiel iba doľava — a čo si teraz v tom zhone pokazil:
Najprv to musíš vidieť v hlave. Až potom to môžeš postaviť na stole.
8. „Ja som tam hore už niečo staval"
Aj keby sa kotvička hore dostala, bolo by treba povraz. Taký, čo by siahal z lúky až na rímsu — dlhý ako tri vozy za sebou a ešte kus. A taký mal v Medzihorí jediný človek, pán Závora od starej píly.
Mal veľké ruky, hovoril pomaly a nikto v mestečku o ňom nikdy nepovedal krivé slovo. Na stene píly viseli zvitky povrazu, hrubé a nové, poriadne poukladané.
Juraj mu to vysvetlil celé. Rímsu, Kukátko, sutinu, kolmý posledný kus, štyri večery, a ten prvý je dnes. Závora ho ani raz neprerušil. Položil dosku, oprel sa o ňu a vypočul si ho do posledného slova.
Potom sa zamyslel. Naozaj sa zamyslel, bolo to na ňom vidieť.
„To sa nedá, deti," povedal.
„Ale —"
„Ja viem, o čom hovorím. Ja som tam hore už niečo staval."
Ukázal bradou hore na Sokolicu, kde na hrebeni stálo čosi sivé a dolámané.
„Vidíte to tam? To bolo koleso. Veterné. Malo ťahať pílu, aby nemusel chodiť kôň. Dvakrát som ho postavil a dvakrát mi ho to hore rozbilo."
Poobzeral si ich a dodal to, čo si celý ten čas myslel:
„A koleso je proti tomu vášmu hračka. Tak si to zrátajte sami."
Juraj sa načiahol po povraze na stene.
„Tak nám požičajte aspoň —"
„Nie."
A tu treba dieťaťu, ktoré tento príbeh počúva, povedať jednu vec, lebo inak by z pána Závoru vyšiel darebák, a on ním nebol ani na chvíľu.
Závora sa neotočil chrbtom. Prišiel k Jurajovi, položil mu ruku na plece a povedal mu, prečo mu ten povraz nedá: že s ním polezie tam hore, a on už raz videl, ako sa niečo hore vytiahne a dolu spadne.
Veta to sa nedá totiž takmer nikdy nepríde od zlého človeka. Zlý človek sa vysmeje. Ten druh vety, o ktorom je reč tu, hovoria ľudia dobrí, unavení a väčšinou takí, ktorí to naozaj skúšali. A práve preto je oveľa ťažšia. Výsmech človek prekročí. Ale keď ti niekto povie to sa nedá a myslí to s tebou dobre, hneď sa ti zdá, že sa mýliš ty.
Deti stáli pred otvorenou bránou píly a bolo to horšie, ako keby bola zatvorená.
Čo je v tomto príbehu ukryté
Povedané celkom priamo, bez obrazov — aby to nikomu neušlo.
Keď niekoho naozaj počúvame, sme spolu. Iskra sa znova rozsvietila medzi Jurajom a Lunou, keď sedeli na schode, nehádali sa a nič od seba nechceli. A keď Luna rozprávala o kalendári, Juraj odložil kladivo a vypočul si ju do konca. Až vtedy sa z jej starosti stala spoločná vec. Nespája nás len to, že sme na jednom mieste, ale to, že jeden druhého naozaj vnímame.
Keď výsledku nevieš uveriť, prepočítaj ho. Luna rátala roky trikrát a štvrtý raz na papieri, lebo nemohla uveriť, čo jej vyšlo. Až potom vedela naisto, že Vlasatica príde práve tento týždeň. Overiť si výpočet nie je hanba. Je to spôsob, ako sa môžeš spoľahnúť na to, čo vieš.
Aj dobrý nástroj má svoje hranice. Hvezdáreň je postavená na pozeranie na hviezdy, ale vidí len vysoko nad hlavu. Vlasatica visela nízko nad obzorom, presne tam, kam hvezdáreň nedovidí. To nie je chyba hvezdárne, len jej hranica. Keď nástroj na niečo nestačí, oplatí sa zistiť prečo a hľadať iné miesto alebo iný spôsob.
Nič nedokážeš postaviť skôr, než si to vieš predstaviť. A čím podrobnejšie si to predstavíš — nielen hotovú vec, ale aj cestu k nej — tým menej toho pri robote pokazíš.
Keď ti dobrý človek povie „to sa nedá", je to ťažšie než výsmech. Pán Závora deťom nechcel ublížiť. Vypočul ich do posledného slova, sám to hore skúšal a bál sa o ne. Takú vetu takmer nikdy nepovie zlý človek, ten sa vysmeje. Hovoria ju ľudia dobrí a unavení, ktorí to naozaj skúšali. Preto sa po nej človeku hneď zdá, že sa mýli on. Ešte to však neznamená, že sa naozaj mýli.
Juraj Tušš
